Čím iným než neprimeranosťou je vyhrážanie sa, že pre podporu USA by kandidátske štáty mohli mať problémy pri hlasovaní Európskeho parlamentu o rozširovaní únie? A čím iným ako aroganciou dýchajú slová o tom, že „nové krajiny sa ešte musia učiť“?
Napriek silným rečiam niet vážnejšieho dôvodu domnievať sa, že by táto kauza mohla reálne ovplyvniť rozširovanie únie. A keby áno, nebolo by za čím banovať. Ak by sa Slovensko nestalo členom nejakého zoskupenia „za trest“ za suverénne vyjadrenie zodpovedného postoja, o členstvo v takom zoskupení by ani nemalo stáť. To nehrozí. Je však možné, že tento spor ovplyvní budúcu podobu únie. Vyvoláva totiž značné pochybnosti o zmysluplnosti jedného z deklarovaných pilierov európskej integrácie – spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. A v tejto súvislosti nie je tým najpodstatnejším skutočnosť, že americký dôsledný postoj k nebezpečnému diktátorskému režimu je vecne správnejší ako naivná snaha dávať mäsiarovi z Bagdadu ďalšiu a ďalšiu šancu.
Karty by pokojne mohli byť rozdané aj inak: Nemecko a Francúzsko by napríklad mohli byť lojálnymi spojencami Ameriky a kandidátske krajiny by povedzme prijali spoločné stanovisko proti vojenskému zásahu v Iraku. Prejavenie nelojálnosti voči spojencom by v takejto záležitosti mohlo viesť k legitímnym pochybnostiam, či ide o vhodných kandidátov na členstvo v NATO, ale z akého dôvodu by malo komplikovať ich vstup do únie?
Ak by sa aj náhodou k jednému stanovisku prikláňala zjavná väčšina členských štátov, znamenalo by to hádam, že krajiny zastávajúce menšinový názor sa ho majú zriecť a prispôsobiť sa väčšine? O tomto má byť spoločná zahraničná politika únie? Nie, nie a ešte raz nie!
Spoločnú zahraničnú politiku nemožno dosahovať väčšinovým hlasovaním, a to ani akokoľvek zjavnou alebo kvalifikovanou väčšinou, ale iba konsenzom. Všetkých vrátane tých, ktorý do únie vstúpia na budúci rok – v tomto žiadne neplnoprávne členstvo na prechodné obdobie existovať nemôže.
V opačnom prípade by to znamenalo definitívnu premenu únie z pôvodne zamýšľaného priestoru ekonomickej integrácie a dobrovoľnej spolupráce suverénnych štátov na jeden európsky superštát. A také niečo by prinajmenšom podľa slovenskej ústavy vyžadovalo ešte jedno referendum.
Pretože únia, o vstupe do ktorej budú slovenskí občania v máji rozhodovať, zatiaľ takým superštátom nie je. Aj keď je zrejmé, že mnohí by z nej superštát mať chceli. A nielen kvôli Iraku.
Autor: ONDREJ DOSTÁLTIBOR TAKÁČ(Autori sú členmi OKS)
