Posun je jasný napríklad v prípade neviditeľného bombardéra B-2 Spirit. Tento pre radary nezachytiteľný stroj zaradili do armády v polovici 90. rokov. Oproti vrtuľníku F-117 Nighthawk, ktorý používali v roku 1991, má oveľa väčší dolet a nosnosť.
Americké letectvo by taktiež mohlo v Iraku nasadiť čerstvo vyvinutú „superbombu“ MOAB, vážiacu deväť a pol tony, zatiaľ najničivejšiu nejadrovú bombu v dejinách. Jej predchodkyňa BLU-82 (prezývaná „rezačka sedmokrások“), ktorú používali v starších verziách už vo Vietname, neváži ani sedem ton. MOAB má byť použitá najmä proti ťažkej technike a živej sile protivníka, zničí doslova všetko v okruhu stoviek metrov. Nemala by byť preto nasadzovaná v oblastiach s civilným obyvateľstvom.
Dôležitejší je ale pokrok, ktorý je menej zjavný. Napríklad, že jednotlivé zložky armády budú pravdepodobne spojené. Od operačného ústredného velenia cez prieskumné satelity až po jednotlivých vojakov budú všetci napojení na virtuálnu sieť, ktorá umožní maximálne získavanie a vyhodnocovanie informácií a riadenie bojových operácií v reálnom čase. To by malo umožniť vyhnúť sa prípadom, aby napríklad americké lietadlá omylom bombardovali pozície vlastných vojakov.
Možnosť spojenia v reálnom čase môže rozhodovať o životoch amerických vojakov napríklad vtedy, ak sa budú musieť – veľmi neradi – púšťať do bojov v mestách, najmä v Bagdade.
Lepšia informačná technológia by mala priniesť úspešnejšie nasadenie takzvanej inteligentnej munície a striel. Tie možno napríklad pomocou satelitnej navigácie navádzať a ovplyvňovať prakticky do poslednej chvíle pred zasiahnutím cieľa.
Inteligentná munície bola mediálnym hitom už prvej vojny v zálive, napriek tomu, že vtedy tvorila iba zlomok použitých prostriedkov. Platí pritom rovnica: čím viac inteligentnej munície, tým menej civilných obetí.
Častým problémom americkej armády je však práve prílišné spoliehanie sa na najmodernejšiu techniku, ktorá môže mať pri operatívnom použití neočakávané muchy.
Americké velenie sa podľa niektorých správ v Afganistane stretávalo s problémami, ktoré poznáme aj z vlastného „internetového“ života. Dôstojníci riadiaci pozemné a vzdušné operácie tam vraj neraz stáli fronty na prístup k satelitnej komunikácii a sťažovali sa na nedostatočnú rýchlosť a kapacitu spojenia, ktoré občas dokázalo urobiť z najvyspelejšej techniky hromadu mŕtveho železa.
PETER MORVAY
