Vývoj po zvrhnutí Saddáma Husajna je jedným z argumentov odporcov vojenského zásahu. Obávajú sa, že krajinu čaká zmätok a boje, ktoré sa rozšíria aj do okolitých štátov.

Americká administratíva je však podľa vyjadrení svojich čelných predstaviteľov už pripravená.

Washington vie, že obnova Iraku závisí od stupňa zničenia po vojenských operáciách. Čím bude vojna dlhšia, tým bude obnova komplikovanejšia. Čím viac bude strát medzi civilným obyvateľstvom, tým ťažšie budú americkí vojaci irackú, ale aj svetovú verejnosť presviedčať, že sú osloboditelia, a nie okupanti.

Jay Garner – nový muž Iraku

Každopádne je už dnes známe meno muža, ktorý po Saddámovi prevezme vládu v krajine. Volá sa Jay Garner, je americkým generálom vo výslužbe a priateľom ministra obrany Donalda Rumsfelda.

Garner počas vojny v Perzskom zálive riadil operácie na záchranu kurdských utečencov a ich návrat domov. Mal by byť civilným správcom Iraku.

Jeho prvou úlohou, ktorá môže rozhodnúť o celkovom úspechu amerického plánu, bude nasýtiť hladných Iračanov. Podľa amerického týždenníka Time je až 60 percent obyvateľov závislých od potravinových prídelov od vlády. Ak chce Garner obstáť, bude musieť zabezpečiť, aby Iračania dostali aspoň to málo, čo mali za Saddámových čias. To by mali Američania s pomocou mimovládnych organizácií a OSN zvládnuť. Navyše povojnové plány predpokladajú, že embargo uvalené na predaj irackej ropy sa stratí, takže sa nazbiera dostatok financií na normálne fungovanie bežného života.

Arabské Švajčiarsko?

Oveľa menej predvídateľné je to, čo sa stane, keď pád Saddáma uvoľní zátku na fľaši s džinom starých nenávistí medzi troma hlavnými irackými komunitami – šíitmi, sunnitmi a Kurdami. Tých doteraz Saddám, podobne ako kedysi Tito národy Juhoslávie, držal vďaka silnej centralizácii pohromade aj za cenu krívd a z nich plynúcej nenávisti.

Obavy z balkanizácie, teda často aj krvavého rozpadu krajiny na etnicky „čisté“ štáty, sú viac ako opodstatnené. Politológovia tvrdia, že východiskom pre Irak je jeho federalizácia a posilnenie miestnych samospráv. Hovorí sa aj o švajčiarskom modeli kantónov. Čo však vyhovuje Švajčiarom, nemusí vyhovovať Iračanom.

Úspechom v Iraku by bolo podľa odborníka na Blízky východ Daniela Pipesa vytvorenie polodemokracie tureckého typu.

S kým urobiť demokraciu

Akýkoľvek štátoprávny model však predpokladá existenciu fungujúcich demokratických inštitúcií a osôb schopných riadiť ich. Američania či medzinárodné spoločenstvo môžu Irak doviesť k demokratickým voľbám. Čo bude po nich však bude plne v rukách Iračanov. Iracká opozícia (viď tabuľku), ktorá by mohla byť alternatívou k autokratickému Saddámovi a jeho totalitnej strane Baas, je ale rozštiepená. Ide zväčša o ľudí žijúcich v exile, Iračanom neznámym.

Iracká obnova sa často prirovnáva k obnove Afganistanu. Minimálne v prípade úlohy opozície v tomto procese, však prirovnanie zlyháva. Afganská opozičná Severná aliancia bola vojensky aj personálne takmer rovnako silná ako vládnuci Taliban. To sa o irackej opozícii zhromažďujúcej sa, azda s výnimkou kurdských bojovníkov, skôr v salónoch a konferenčných sálach, nedá povedať.

Afganistan má navyše historickú inštitúciu Loja džirgu, teda akési kmeňové zhromaždenie, kde sa prijímajú politické rozhodnutia. V Iraku nič také neexistuje.

Čo s ropou

Je známe, že Irak leží nad druhým najväčším rezervoárom ropy na svete. Existujú názory, že vojna nie je o Saddámovi a zbraniach hromadného ničenia, ale o rope. Washingtonská administratíva pre to zvažuje možnosť, že správu irackých ropných polí by z imidžových dôvodov zabezpečovali britské jednotky.

Americký plán obnovy Iraku, ktorý prirovnávajú k obnove Nemecka či Japonska po 2. svetovej vojne, má pomerne veľa úskalí. Môže naraziť na odpor rozpustených Saddámových vojsk, hry irackých susedov (Irán, Turecko), celkovú zmenu situácie na Blízkom východe, antiamerikanizmus Iračanov a v prípade viditeľných neúspechov aj na odmietanie americkej verejnosti.

Jeho hlavný cieľ – teda obnova a demokratizácia Iraku si však zaslúžia maximálne úsilie.

JANA MIKUŠOVÁ

V decembri minulého roka sa v Londýne zišla iracká opozícia. Je schopná viesť krajinu? FOTO – REUTERS