Briti a ich vplyv
Moderná doba priniesla predsa len záujem a súperenie európskych mocností. Nemecko vyjadrilo svoje ambície najvýraznejšie – projektom Bagdadskej železnice, ktorá mala umožňovať dopravu z Berlína až k Perzskému zálivu.
Kartami však zamiešala 1. svetová vojna, zánik tureckého panstva a nastolenie mandátnej správy víťaznej Británie. Vtedy sa v búrlivom vývoji ustálili hranice a politická identita Iraku, ktorú najprv stelesnil kráľovský režim pôvodne mekkského rodu Hásimovcov. Tým Briti za pomoc vo vojne sľúbili korunu všearabského kráľovstva, po víťazstve im však pririekli len vládu v Iraku a Zajordánsku, a to pod vlastnou kontrolou. Nezávislosť Iraku formálne priznali až v roku 1930.
Britský vplyv predsa len v krajine trval a počas 2. svetovej vojny Londýn vojensky zasiahol proti snahe niektorých irackých zoskupení strhnúť krajinu na stranu hitlerovského Nemecka.
Kásimova republika
Kráľovský probritský režim zanikol v lete roku 1958 vojenským prevratom, ktorý po vlne ľudových nepokojov uskutočnili armádni dôstojníci na čele s plukovníkom Abdaralarímom Kásimom.
Následne vyhlásili republiku a v krajine zosilneli tendencie arabského nacionalizmu, ale i národné požiadavky Kurdov a politické snahy komunistov.
Nacionalisti a komunisti sa stretli na severe krajiny v Mosule a Kirkúku. Ďalšie krvavé, sčasti pomstivé zásahy proti komunistom sa potom opakovali i po Kásimovom páde a znovu v ére Saddáma Husajna.
Problém národného sebaurčenia Kurdov, vnútorne rozdelených do dvoch hlavných zoskupení, trvá tiež dodnes, a to aj napriek dočasnému upokojeniu, po tom, ako získali určitú autonómiu. Od vojny v zálive má Kurdistan medzinárodnú ochranu proti zásahom Bagdadu.
Strana Baas
V oficiálnom životopise Saddáma Husajna, rozvinutom i do románovej a filmovej verzie, sa dnešnému irackému diktátorovi pripisuje zásluha, že svoju politickú dráhu začal už ako mladík pokusom o atentát na Kásima (1959).
Nakoniec Kásima nacionalisti zvrhli až krvavým prevratom vo februári 1963. Nasledovalo päťročné obdobie politického napätia, zápasov o moc a častých výmen vlád. V prezidentskom úrade sa vystriedali bratia Abdasalám a Abdarrahmán Árifovci.
Koniec labilnej moci prišiel s ďalším prevratom. Ten zorganizovala strana Baas v júli 1968. Na čelo štátu sa postavil generál Hasan al-Bakr, ktorého autoritatívna vláda priniesla krajine na čas upokojenie i rast prosperity. Všetko stálo najmä na nerastnom bohatstve. Irak ropu znárodnil (1972) a rok po arabsko-izraelskej vojne sa jej cena na svetovom trhu navyše zniekoľkonásobila.
Saddám
Dramatickú zmenu priniesol vzostup Saddáma Husajna. Ten v roku 1979 vytlačil zostarnutého Bakra do dôchodku a stranu Baas i štátny aparát úplne podriadil svojej osobnej moci, kultu, totalitnému charakteru vlády a cieľu, aby ho uznali za vodcu arabského sveta.
So susednou Sýriou mal Irak napäté vzťahy už od roku 1966, keď sa strana Baas, programovo všearabská, rozštiepila na súperiacu sýrsku a irackú vetvu. Hneď po svojom nástupe k absolútnej moci Saddám zmaril rysujúcu sa možnosť zmierenia fyzickou likvidáciou tých politikov, ktorí sa snažili o zblíženie so Sýriou.
Iracko-iránska vojna
Od roku 1980 pritvrdil voči irackým šíitom a potom zaútočil na Irán v predstave, že krajinu zoslabnutú islamskou revolúciou ľahko porazí a pričlení k Iraku Chúzistan s trojmiliónovou arabskou menšinou a bohatými zásobami ropy.
Iracko-iránska vojna trvala do roku 1988. Pripravila o život asi milión ľudí a priniesla obrovské materiálne straty na oboch stranách. Jej nezmyselnosť bola jasná, západné krajiny však väčšinou pritakávali bagdadskej propagande, že Irak bráni civilizáciu proti stredovekému tmárstvu.
Iránci nasadili do vojny rakety, Irak chemické zbrane, a to aj proti domácim búriacim sa Kurdom.
Kuvajt
V lete 1990 Saddám prepadol Kuvajt a hrozil i ďalším arabským ropným monarchiám. Tentoraz Spojené štáty a mnoho ďalších krajín vrátane arabských zostavili vojenskú alianciu, ktorá vojnovou operáciou Púštna búrka začiatkom roku 1991 Kuvajt oslobodila.
Na Irak uvalili medzinárodné sankcie, najprísnejšie v dejinách OSN, a USA a Británia zároveň presadili zákaz letov nad južným, prevažne šíitskym Irakom a nad Kurdistanom.
Aj keď v priebehu 90. rokov sankčný režim zmäkčili povolením kvót exportu ropy a nákupov potravín a liekov, podľa údajov UNICEF pre podvýživu a choroby zomiera každý mesiac asi 5000 detí. Sankcie a bieda nepostihujú vládnucu elitu, ale bezmocné obyvateľstvo.
Aj túto skúsenosť berú do úvahy silnejúce hlasy v Európe a arabskom svete, ktoré odmietajú vojnu.
Saddámov režim už zoslabol a reálne možno očakávať, že sa skôr alebo neskôr zrúti z vôle Iračanov samotných. Cesta k ich lepšej budúcnosti nevedie cez vojnu.
LUBOŠ KROPÁČEK
(Autor je popredný český arabista)
