Dnešný Irak bol podľa biblickej tradície záhradou Eden, zemským rajom. Na území štátu, ktorý je dnes považovaný za jednu z najhorších diktatúr sveta, sa zrodila civilizácia. Tu sa usadili Sumeri, tu žili Asýrčania, tu bol bájny Babylon. Tu sú začiatky poľnohospodárstva, tu vyrástli prvé veľké mestá. Tu sa ľudia ako jedni z prvých naučili písať a v Bagdade vyrástla jedna z najstarších univerzít. Pri pohľade na Saddáma Husajna si to mnohí nedokážu predstaviť. Vojna v Iraku sa však dotkne bohatej minulosti.
Dnešný Irak leží na území starej Mezopotámie – krajiny medzi dvoma riekami Eufratom a Tigrisom.
Sumeri založili prvé mestá
Najstaršia iracká civilizácia bola sumerská a vznikla v južnej Mezopotámii okolo roku 3500 pred Kristom. Sumeri pravdepodobne prišli z iránskych vysočín a dokázali sa úspešne prispôsobiť domácemu obyvateľstvu. Vnútili mu svoj jazyk, no prijali jeho usadnutý spôsob života a jeho formy ďalej rozvinuli.
Nevyspytateľnosť vôd Eufratu a Tigrisu odpradávna nútila obyvateľstvo Iraku, aby budovalo hrádze a kopalo kanály. Takto sa zaisťoval pravidelný prívod vody a zabraňovalo sa škodlivým účinkom záplav.
Pravidelným zavlažovaním sa v južnej Mezopotámii veľmi zúrodnila naplavená zem. Bez toho by tento kraj – podobne ako dnes – bol iba krajom stepí alebo bažín zarastených tŕstím.
Sumeri založili v Iraku prvé mestá (Eridu, Ur, Lagaš, Nippur). Mali vyspelú architektúru, umenie a literatúru (Epos o Gilgamešovi). Koncom 4. tisícročia pred Kristom vytvorili obrázkové písmo, z ktorého sa neskôr vyvinulo písmo klinové.
Akkadi dali jazyk
Začiatkom 2. tisícročia pred Kristom ich kráľ Sargon I. pripojil k Akkadskej ríši. Centrom Akkadskej ríše bol dnešný stredný Irak.
Akkadi hovorili najstarším známym semitským jazykom – akkadčinou, z ktorej neskôr vznikli asýrčina a babylončina. Písali na hlinené tabuľky klinovým písmom.
Babylon a Chammurabi
Ich nástupcovia Babylončania prenikli do stredného Iraku zo Sýrie. Ich hlavné mesto Babylon zveľadil začiatkom 2. tisícročia pred Kristom kráľ Chammurabi, známy svojím zákonníkom. Neskôr Babylon niekoľkokrát dobyli Asýrčania, ale Babylončania ho vždy vybudovali.
Dodnes sa zachovali zvyšky monumentálnej architektúry, napríklad Etemenankiho zikkurat (tzv. babylonská veža, ktorá mala podľa biblickej tradície siahať až do neba), Ištarina brána s cestou procesií, chrám boha Marduka.
Asýrčania a iránske dynastie
Kým Babylončania žili predovšetkým v strede a na juhu Iraku, Asýrčania ovládli sever krajiny, dnešné juhovýchodné Turecko a severozápadný Irán. Ich hlavným mestom sa stalo Ninive.
Po páde Ninive v roku 612 pred Kristom asýrsky štát po takmer tisícpäťstoročnej existencii zanikol.
Po dobytí Babylonu za perzského kráľa Kýra II. sa zmocnili Iraku rozličné iránske dynastie, z ktorých posledná, Sásánovci, mala svoje hlavné mesto Ktésifón v Iraku na ľavom brehu Tigrisu. Dodnes sa zachovali zvyšky kráľovského paláca so západnou fasádou a s otvorenou klenutou halou.
Arabi
Na začiatku 7. storočia po Kristovi (633 – 651) dobyli Irak moslimskí Arabi a krajinu islamizovali a arabizovali.
Arabské islamské vojská prekvapila nádhera kráľovských palácov a nevídané bohatstvo perzských kráľov.
Veľký politický, hospodársky a kultúrny význam nadobudol Irak za vlády abbásovských kalifov. Táto dynastia vládla v Iraku od roku 750 do roku 1258, keď Bagdad rozvrátili mongolské vojská.
Bagdad
Druhý abbásovský kalif al-Mansúr založil v roku 762 mesto Bagdad. Bolo to na pravom brehu Tigrisu na mieste starej perzskej dedinky.
Ako sa neskôr ukázalo, nové hlavné mesto ríše bolo výborne situované a rýchlo sa z neho vyvinulo dôležité mocenské a hospodárske centrum impéria. Po prvých sto rokoch centralizovanej vlády dochádza k oslabeniu politických pozícií kalifa.
Kým do polovice 8. storočia mali v kalifáte rozhodujúce postavenie potomkovia arabskej rodovej šľachty a mekkskej aristokracie, v abbásovskom impériu sa začínajú podieľať na moci aj nearabské národy, predovšetkým Iránci, stredoázijské etniká, Turci a iní. Pôvodne arabské impérium nadobúda multietnický, kozmopolitný charakter, čo sa v nemalej miere prejavilo aj na obyvateľstve jeho hlavného mesta Bagdadu.
Sunniti a šíiti
Diplomatických poslov a obchodné delegácie vysielali do celého známeho sveta. V roku 1055 dobyli Bagdad seldžúcki Turci. Prišli zo Strednej Ázie už ako moslimovia, a preto ponechali kalifa vo funkcii. Seldžúti boli sunnitskí (ortodoxní) moslimovia. V Iraku upevňovali pozície sunnitského islamu zakladaním náboženských škôl madrasy.
V Iraku už vtedy žila veľmi početná šíitska menšina. So sunnitmi sa neznášali. Šíiti na rozdiel od sunnitskej väčšiny tvrdia, že kalifom sa mohol a môže stať iba potomok Mohamedovho bratanca Alího. Všetci ostatní kalifovia boli podľa nich uzurpátormi moci.
Šíitske povstanie proti Abbásovcom ako hlavným predstaviteľom sunnitského islamu sprevádzajú celé dejiny tejto dynastie. Okrem toho sú v Iraku hlavné pútnické strediská šíitskeho islamu, mestá Nadžaf (kde je pochovaný Alí) a Karbalá (kde je pochovaný Alího syn Husajn).
Mongoli a Turci
V roku 1258 dobyli Bagdad Mongoli a mesto takmer úplne zničili. Posledného abbásovského kalifa zadusili v koberci, aby nebola preliata krv. Mongoli neskôr prijali islam, poperzštili sa alebo poturečtili a vládli v Iraku i v Iráne až do príchodu Osmanovcov v roku 1534.
Za vlády Turkov patril Irak k najzanedbanejším a najchudobnejším osmanským provinciám. Tureckí pašovia v Mosule, v Kirkúku, Bagdade a Basre sa starali iba o vyberanie daní a inak nevládli. Krajinu terorizovali rozliční miestni vládcovia, kmeňoví vodcovia a dobrodruhovia. Nestabilitu zväčšovali aj ustavičné nezhody a boje medzi šíitmi na juhu a sunnitmi na severe krajiny.
Situácia sa zlepšila až od druhej polovice 19. storočia, keď mladí ľudia z bohatších rodín začali študovať na vysokých školách v Istanbule, Káhire alebo na americkom kolégiu (neskôr univerzite) v Bejrúte.
JÁN PAULINY
(Autor je popredným slovenským arabistom a islamistom)
