Saddám Husajn sa dostal k moci v roku 1979. Napriek tomu, že Irak bol v tom čase už 20 rokov jednou z najtvrdších diktatúr, svet ho podporoval. Na jeho strane bol Washington i Moskva. V Bagdade totiž budovali svetský režim (akýsi arabský socializmus) a svet bol presvedčený, že zadrží vlnu islamského fundamentalizmu, ktorá hrozila zo susedného Iránu.
Irán
Aj preto nikto nič nepovedal, keď rok po nástupe Saddám na Irán zaútočil. Saddám dúfal, že si rýchlym víťazstvom proti vnútorným konfliktom oslabenému Iránu upevní čerstvo nadobudnutú moc, pripojením sporných území okolo Šatt el-Arab a iránskej provincie Chúzistán získa ďalšie ropné polia, rozšíri prístup k Perzskému zálivu a posilní svoj vplyv v arabskom svete.
Iracká armáda vyzbrojená modernými západnými a sovietskymi zbraňami, podporovaná americkými výzvednými informáciami a financovaná arabskými ropnými štátmi však narazila na odpor horšie vyzbrojených, ale fanatických iránskych jednotiek, ktoré po čase prešli do protiútoku.
Rýchlo nastala patová situácia, keď boli bezvýznamné územné zisky vykupované tisíckami mŕtvych. Nič na tom nezmenilo ani nasadenie chemických zbraní zo strany Iraku, vzájomné ostreľovanie miest raketami či takzvaná „vojna tankerov“, keď obe strany v snahe podkopať ekonomiku protivníka útočili na lode prevážajúce v zálive ropu. Koniec bojov umožnila po ôsmich rokoch vyčerpanosť oboch strán. Celkový počet mŕtvych oboch strán sa odhaduje na milión.
Kurdi
Druhý konflikt spustil Saddám proti vlastným obyvateľom. Koncom 80. rokov napadol Kurdov.
Boj Kurdov o zjednotenie a samostatný štát trvá prakticky od začiatku 20. storočia. Počet Kurdov sa odhaduje na 25 miliónov, viac ako polovica ich žije na juhovýchode Turecka, ďalší na severe Sýrie, Iránu a Iraku. Počas iracko-iránskej vojny sa Kurdi postavili na stranu Teheránu a začali ďalšie z povstaní.
Iracká armáda reagovala masakrovaním a sťahovaním civilného obyvateľstva. Bagdad opäť použil aj chemické zbrane. Zdokumentovaný je prípad prevažne Kurdmi obývaného mesta Halabdža, kde chemické zbrane v roku 1988 zabili viac ako 5000 ľudí vrátane žien a detí. Počet mŕtvych v rámci Saddámovho ťaženia proti Kurdom v osemdesiatych rokoch sa odhaduje na 200-tisíc, ďalší milión ľudí pred masakrami utiekol.
Kuvajt
Neúspech vo vojne s Iránom sa Saddám snažil zahladiť ďalšou agresiou. Jej cieľom bol paradoxne Kuvajt, verný Saddámov spojenec. Vládcovia Iraku považovali Kuvajt tradične za súčasť svojej krajiny, Saddám chcel navyše obsadením Kuvajtu zmazať dlh, ktorý Bagdad voči Kuvajtu nahromadil počas vojny s Iránom a nemal ho chuť zaplatiť.
Iracká armáda obsadila Kuvajt prakticky bez odporu v auguste roku 1990. Vyrabovali ho, stovky kuvajtských občanov zabili alebo odvliekli do Iraku. Bezpečnostná rada OSN vyzvala Irak, aby sa stiahol a uvalila na Bagdad hospodárske embargo, ktoré nemalo žiadny výsledok.
Z poverenia OSN vznikla široká koalícia štátov pod vedením USA (boli v nej aj arabské krajiny), ktorá v oblasti zálivu zhromaždila armádu s 620-tisíc vojakmi. Spojenci mesiac bombardovali Irak a 24. februára 1991 sa začala pozemná operácia Púštny meč, ktorá priniesla rýchle ukončenie vojny.
Irak sa neúspešne pokúsil rozbiť svetovú koalíciu: do vojny chcel vtiahnuť Izrael – ostreľoval ho raketami Scud. Ustupujúce iracké jednotky ešte stačili podpáliť kuvajtské ropné polia.
Irak vo vojne stratil asi 100-tisíc mužov a značnú časť svojej ťažkej vojenskej techniky, spojenci stratili 322 vojakov.
Spojenci však z rôznych dôvodov netrvali na vojenskom odstránení Saddáma Husajna z čela Iraku a vojna tak neodstránila hlavnú hrozbu pre mier na celom Blízkom východe.
Husajn naopak dokázal krátko po ukončení vojny svoju moc stabilizovať a krvavo potlačil nové povstania Kurdov a juhoirackých šíitov, iba na juhu Iraku pritom zahynulo ďalších niekoľko desiatok ľudí.
PETER MORVAY
Zničený iracký tank počas vojny v Perzskom zálive, v pozadí horiace ropné polia. FOTO – ČTK/AP
