Pre väčšinu ľudí je Irak absolútne neznámou krajinou. Posledné mesiace ale boli také, že si ho predstavujú ako stelesnené zlo. Ako krajinu s tajnými skrýšami chemických a biologických zbraní. Ako krajinu, ktorá chce ohroziť celý svet.
A nemusia byť ďaleko od pravdy. Irak diktátora Saddáma Husajna je skutočne nebezpečný, krutý a zlý. Irak ale nie je len Saddám.
„Možno Američanom iracká opozícia o našej krajine niečo nahovorila. Mali by však prísť a presvedčiť sa na vlastné oči. Ľudia nie sú vláda,“ hovorí reportérovi amerického denníka The New York Times jeden z najpovolanejších: bagdadský holič Rasúl Džazari. Už 55 rokov deň čo deň strihá a holí miestnych chlapov a pozná náladu v meste.
Novinári ho už poslúchli. Za posledné mesiace sa nahrnuli do Iraku stovky zahraničných korešpondentov. Na vlastné oči zisťujú, aký je Irak. Ako tu rozmýšľajú ľudia a ako žijú.
Pohľad, ktorý sa im naskytol, je pre mnohých prekvapením. Musí to byť ešte zvláštnejšie ako kedysi návšteva západného novinára v socialistickom bloku.
Krajina, o ktorej človek počúva, že je pripravená napadnúť slobodný svet, je zrazu iná. Namiesto obyvateľov-vojakov, ktorí aj doma po večeroch s manželkami a deťmi dumajú nad taktikou vojny, nachádzajú sivú masu ľudí. Bez tváre a bez mena. Ľudí, ktorí nie sú nadšení zo Saddáma, ale ešte menej pochopenia majú pre americký zásah.
Svet tak môže čítať príbehy ľudí, ktorí žijú vo veľkej biede a v totálnej beznádeji. Príbehy ľudí, ktorých zničili Saddámove vojny proti Iránu a tá po okupácii Kuvajtu. A potom ich dorazilo hospodárske embargo a nezmyselné rozhodnutia ich vodcu.
Najmä v uliciach hlavného mesta vidieť absurdnosť režimu, ktorý neváha vraždiť vlastných ľudí. Na jednej strane sú tu rozprávkovo bohaté Saddámove paláce so zlatom, mramorom a najmodernejšou technikou. Na druhej úplne zbedačení ľudia, ktorí oveľa viac ako nadrozmerné sochy a portréty svojho vodcu potrebujú niečo do úst. Na uliciach rozpredávajú svoj majetok: staré oblečenie, nábytok, ale aj šnúrky do topánok, zápalky, alebo deravú posteľnú bielizeň.
Bagdad to ale nie sú len privilegovaní z okruhu Saddáma a žobráci. Západné médiá najčastejšie píšu o intelektuáloch, kedysi vyššej strednej vrstve. Ich rodiny musia vyžiť približne s 20 korunami na deň, väčšinou sú odtrhnutí od informácií zo sveta a odkázaní len na dve štátne televízne stanice. Denne počúvajú Saddáma Husajna alebo jeho najbližších, ako ich hecujú do vojny. Počúvajú ako majú zomierať za vlasť. Oni však stále chodia do práce, školy, zháňať jedlo, či na vodnú fajku do kaviarne.
„Bojíme sa, že nám vypnú prúd, že nebudeme mať vodu, že inteligentné bomby nebudú až také inteligentné, že sa sem vrútia iracké tanky a urobia z nás živé terče a bojíme sa davovej hystérie,“ opisuje svoje pocity reportérovi britskej BBC bagdadský profesor Wamíd Nadmí.
Napriek tomu naďalej učí. I keď si všíma, že jeho študenti sa nedokážu sústrediť na učivo. Len s malou prestávkou učil aj počas vojny v Perzskom zálive pred 12 rokmi.
Iračania si na stav vojny museli zvyknúť. Za posledných 25 rokov sú v konflikte takmer neustále. „Je to ako keby ste si prehrávali stále tú istú pásku dookola. Zvykli sme si,“ hovorí 29-ročný Amín Badi.
V meste sa už objavili vrecia plnené pieskom. Chránia vládne budovy, ale aj väčšie križovatky. Mnohí debatujú o vojne, plynové masky však so sebou nosia len západní novinári.
Amerika tu vôbec nie je obľúbená a predstava, že amerických vojakov budú vítať ako osloboditeľov asi nie je reálna. Napriek tomu ľudia nie sú vášnivo odhodlaní brániť Saddáma a jeho krajinu.
„Sme rozpoltení. Nepáči sa nám predstava, že sem prídu Američania, ale nie sme ani ako Severokórejčania. Nepodporujeme režim za každých okolností. Väčšina by chcela žiť lepšie,“ povedal reportérovi The Washington Post jeden bagdadský spisovateľ.
Problém je, že nikto o tom nechce hovoriť nahlas a už vôbec nie, preto niečo urobiť. Po trestoch, akými Saddám trestal aj svojich blízkych spolupracovníkov, ktorým prestal veriť, sa niet čo čudovať.
Mnohí to riešia útekom do minulosti. Súčasnosť i budúcnosť nie sú dobré, Irak však má za sebou minulosť ako takmer nikto na svete. Tu sa usadili prvé civilizácie, tu vzniklo písmo, rodil sa islam. Bagdad bol centrom vedy a kultúry.
Bohatstvo minulosti zničili vpády Mongolov a Turkov a potom po Britoch zasa snaha všetko modernizovať. Saddám Husajn opakuje v televízii, že Američania sú Mongolmi súčasnosti.
Obyčajní ľudia ale v tichosti priznávajú, že podobnú skazu priniesol aj Saddám. Pred jeho nástupom bol Irak výkladnou skriňou arabského sveta. Moderný, bohatý, kultúrny. „Posledných 20 rokov bolo ako ďalšia mongolská invázia. Obrali nás o našu slávu,“ hovorí kníhkupec Husajn Ali.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
FOTO – REUTERS
