V záhrade za pekným rodinným domom na bratislavskej Kuchajde je neveľký, ale vzorný chovateľský kútik ERNESTA MIKUŠA, ktorý na domácich a zahraničných výstavách získal vyše 140 rôznych ocenení. Niekdajší autožeriavnik sa chovateľstvu venuje takmer 36 rokov. Pochádza z poľnohospodárskej rodiny z okresu Piešťany a už od detských rokov ho priťahovali zvieratá, najmä kone.
„Na výstavy sa dôkladne pripravujeme, každý rok sa zúčastňujem na piatich – šiestich. Rád si spomínam na nedávnu výstavu chovateľov v Nitre. Vystavovala sa na nej hydina, králiky a exotické vtáctvo. Dostal som uznanie od predsedu Ústredného výboru Slovenského zväzu chovateľov Milana Šujana a spomienkový pohár za najlepšie chované sliepky orpingtonky žlté. Prvú z cien som získal v roku 1972, keď som vystavoval vôbec prvý raz. Najviac si však vážim cenu z Medzinárodnej výstavy v Lipsku v roku 1985 a krásny tanier z 26. prehliadky v rakúskom Wellse v roku 2000. Ocenenie za moje sliepky, ktoré chovám už 34 rokov, som dostal aj v Bulharsku.“
Orpingtonky žlté sú pozoruhodné svojou krásou i robustnosťou. Nepotrebujú veľké ohrady, nepreletia. Znášku majú v porovnaní s nosivými plemenami o čosi nižšiu. „Orpingtonky chovám na mäso aj na znášku. Momentálne mám dvanásť okrasno-úžitkových sliepok a dvoch kohútov. V prvom roku znáša každá z nich viac ako 160 vajíčok. Každá zo sliepok kvoká a výsledkom sú zo všetkých vajec vyliahnuté kurčatá. Druhý rok už znesú okolo 100 až 120 vajec. Toto plemeno je náročné na chov, aby malo kvalitné perie, potrebuje konzumovať veľa bielkovín. Kŕmim ich miešaným krmivom, kupujem kŕmne koncentráty a doma vyrábam zmesky.“
Ernest Mikuš chová aj malé orpingtonky, králiky činčily veľké a holuby anglické hrvoliaky. Činčily vyšľachtili vo Francúzsku v rokoch 1909 až 1913. Do našich končín ich doviezli okolo roku 1915. Z pravých činčíl – juhoamerických hlodavcov sa šili vzácne kožuchy a jeho králiky sa farbou srsti podobajú juhoamerickým činčilám.
„Moje holuby sú tiež anglické plemeno, sú ušľachtilé, na vysokých nohách s krásnym hrvoľom. Ide o typ voliérového holuba, čiže má len okrasnú a nie úžitkovú funkciu. Vyzerá robustný a dlhý, ale je veľmi ľahký. Púšťam ich lietať, ďaleko neodletia a pravidelne sa mi všetky vracajú do holubníka. Lietajú pomerne málo. V našej štvrti je ešte jeden holubiar, ktorý chová americké kingy. Taký je môj koníček, keď si ho raz obľúbite, venujete sa mu celé roky a nemôžete sa od neho odpútať,“ hovorí E. Mikuš.
(mst)
