Blyskáču sa darí na mierne kyslých až neutrálnych pôdach. FOTO – AUTOR
na tienistých miestach.
Blyskáč bol známy už v období antiky. Dioskorides porovnával hľuzky na koreňoch s pšeničnými zrnami. Zistil, že keď ich nejaký príval odplaví, zostanú v naplavenine a na budúcu jar z nich vyrastú nové rastlinky. Blyskáč používali zvonka na svrabovité vyrážky a šťava vylisovaná z koreňov zmiešaná s medom sa dávala na bradavice. Latinské označenie blyskáča je historicky zdôvodnené. Názov Ficaria sa vytvoril podľa podobnosti hľúzok na koreňoch s bradavičnatými útvarmi na koži, preto blyskáču pripisovali osobitnú moc. Francúzsky liekopis, podľa ktorého sa extrakt z drogy aplikuje pri hemoroidoch a ťažkostiach podobného druhu, oživuje zašlú slávu upotrebenia blyskáča.
V ľudovom liečiteľstve a v homeopatii sa používa koreň i vňať. Koreň je hrubý ako brko, zvonka sivý, bez pachu, počas kvitnutia rastlín má veľmi ostrú chuť. Vykopáva sa v septembri, nesuší sa, ale hneď sa z neho pripravujú extrakty, ktoré sa pridávajú do mastí. Vňať sa používa častejšie, ale iba mladá, natrhaná tesne pred kvitnutím (v marci až máji). Má príkro slanú chuť. Na jar obsahuje značné množstvo vitamínu C, saponín fikarín, kyselinu fikarovú, nestály protoanemonín a trieslovinu.
Vňať oddávna slúžila ako zdroj vitamínu C v jarnom období. Rastlina sa pridávala do jarných šalátov na obohatenie vitamínových kúr. V ľudovom liečiteľstve sa doteraz cení ako metabolikum, jej výťažok sa aplikuje pri kožných ochoreniach. V homeopatii sa používa čerstvá vňať na prípravu esencie, ktorou sa liečia hemoroidy, kožné vyrážky, na zastavenie krvácania, zmiernenie bolestí a na drobné trhlinky pri análnom otvore.
Autor: RNDr. JÁN PAVLOVKIN, CSc.
