O Nine Polákovej sa hovorí, že má okrem výrazného talentu aj špecifické fyzické prednosti, ktoré sa v balete veľmi cenia. Špeciálne jej nohy nie sú vraj typicky európske, ale skôr orientálne, s predĺženou podkolennou časťou. Zoderie na nich tri páry špičiek týždenne. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Kariéra baletného tanečníka je krátka. Na jej začiatku stojí túžba sotva desaťročného dieťaťa tancovať v žiare reflektorov a žať obdiv divákov. Potom, po prvých drobných úspechoch, prichádza realita. Až tá ukáže, že vznášať sa na javisku kúsok nad zemou s profesionálnym výrazom na tvári znamená nielen poriadnu dávku nadšenia, ale aj roky skutočného odriekania. A k tomu všetkému – telo od boha sa musí čo najviac blížiť ideálu. A to veru nie je málo.
Baletné sny detí sa plnia, alebo aj troskotajú, v bratislavskom Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej.
Už navonok pôsobí ako celkom iný svet. Tento dojem sa vo vnútri veľmi rýchlo potvrdí. Rodinný model školy, kde každý každého dobre pozná, je vám hneď sympatický. Nie je však ťažké vytušiť, že vo veľkých baletných sálach sa odohrávajú náročné tréningy tiel i duší. Učitelia aj psychológovia sa tu svorne zhodujú na tom, že školu navštevujú naozaj výnimočné deti.
Prichádzajú sem v desiatom roku života a väčšinou majú za sebou už kus tanečnej práce. Veľkolepé ideály tvoriť skutočné umenie, stať sa prvým tanečníkom či primabalerínou ich na počudovanie držia po celý čas štúdia. Detské roky dobrovoľne odovzdávajú tvrdej drine, ktorú si však nepriznávajú.
Tanec je pre nich všetko, štúdium tanca berú výsostne ako poslanie, životnú voľbu a štýl života. Nepoškvrnení, nedotknutí vonkajším svetom, zároveň však prinútení už ud útleho veku starať sa o seba. Tancujú denne od rána do večera, často dvanásť až štrnásť hodín. Žijú komunitný život na internáte, niekedy aj celé mesiace bez návštevy rodičov a poctivo si perú svoju baletnú bielizeň. Zo školy, v ktorej strávili prakticky celé detstvo, potom odchádzajú v očakávaní toho, že život na baletnej scéne im prinesie jedinečnú šancu.
Desať percent talentu a tvrdá drina
„Tá pravá rivalita sa objavuje predovšetkým v skúšobnej sále,“ hovorí osemnásťročný tanečník Andrej Szabo. Ale nemajú si vraj čo závidieť, práve naopak. Keď aj niekto začne držať hlavu príliš vysoko, vedia, ako si to medzi sebou vyriešiť. „Sme výnimočne dobrý kolektív, žijeme tu vlastne ako súrodenci,“ tvrdí Andrej. „Aj preto sme sa rozhodli ešte rok ostať spolu v divadle. Myslím si, že to bude dobrý štart. Ale už teraz viem, že rozchod bude ťažký, veď sme si navzájom nahrádzali rodinu.“
S láskou je to tu všelijaké. Andrej hovorí, že keď boli menší, tak sa zamilovávali rôzne a prežívali prvé lásky. Teraz, keď sú už dospelejší, berú to inak. Na lásku vlastne ani nemajú čas, sú stále vyťažení. „Najväčším prejavom lásky je, keď si po celodennom cvičení vyložíme nohy a zaspíme od únavy jeden druhému v náručí,“ usmieva sa Andrej. Pôvodne chcel ísť na gymnázium, no rozhodol sa pre tanec. Vedel, že chce byť preč z domu, niekde inde. „Po čase sa tu každé dieťa stáva akési uvedomelejšie a s prvými úspechmi prichádza aj radosť. Úspechom je pre nás každý deň oddretý na sále. Talent je len desať percent, ostatné je tvrdá drina.“
O protekcii tu vraj nemôže byť ani reči.
Kto by nechcel pracovať s najlepšími
Nina Poláková začala chodiť na tanec, lebo sa mu venovala aj sestra. Nikdy si vraj nemyslela, že z nej bude baletka. Rodičia neboli veľmi za to, aby bola preč z domu. „Keď som sa sem dostala, mala som veľkú radosť, ale veru sme si potom aj poplakali, a nielen dievčatá,“ hovorí Nina.
Práve v týchto dňoch sa vrátila z prestížnej baletnej súťaže pre tanečníkov do osemnásť rokov, ktorá sa konala v švajčiarskom Lausanne. Dočkala sa nebývalého úspechu – spomedzi stotridsiatich dievčat z najlepších baletných škôl celého sveta sa ako jediná Európanka dostala do finále medzi sedem najlepších. Patrí medzi najväčšie mladé talenty, no už teraz si uvedomuje veľkú konkurenciu.
Požiadavky na techniku sa stále zvyšujú. Na konkurz bežne prichádza tristo ľudí a vezmú dvoch.
„Dnes je dôležité, aby bol tanečník všestranný,“ vraví Nina, „každý chce spolupracovať s tými najlepšími a na najlepších dielach. Nestačí mať fyzické danosti, treba vedieť diváka upútať vlastnou interpretáciou. Čím viac techniky tanečník zvládne, tým viac musí pracovať s výrazom.“
„ A do povedomia sa človek dostane práve cez konkurzy, stáže či súťaže,“ dopĺňa Andrej.
O sexe sa tu veľa hovorí
Narážajú skutočne chlapci-baleťáci na predsudky voči sexuálnej orientácii?
„Samozrejme, takéto narážky sú,“ hovorí Andrej, „ale balet ešte neznamená, že človek je inak sexuálne orientovaný. To sa predsa môže stať aj elektrikárovi. Často vás hodnotia podľa oblečenia. Možno je sexualita u nás trochu otvorenejšia ako u iných, my sa napríklad bežne pred sebou prezliekame. Ale je to úplne normálne. Nehanbíme sa o tom hovoriť, vôbec to nie je tabu,“ presviedča.
Fyzický dotyk u tanečníkov na scéne je prejavom citovej pohnútky, ktorá však podlieha umeleckému gestu. „Je to zvláštne, keď máme tancovať vo dvojici ako zamilovaní, a pritom sme priatelia. Je ťažké zahrať to tak, aby tomu divák uveril,“ uvažuje Andrej. Je to nielen fyzická, ale aj psychická záťaž. Keď sa večer dopravíme na internát, nevládzeme sa často ani zabávať, nieto ešte učiť.
Učíme sa správne padať
Výber tejto školy je špecifický aj v tom, že ak študent neuspeje, učitelia sa mu snažia citlivo ukázať inú voľbu. „V prvom ročníku nás bolo tridsaťšesť a ostalo nás štrnásť,“ spomína Andrej.
Natália chcela veľmi tancovať už od malička, o škole vedela od piatich rokov. Keď na prijímačkách zistila, že sa sem hlási spolu s 350 ďalšími deťmi, vôbec nedúfala. Napokon sa to podarilo. Bola veľmi šťastná a drží ju to dodnes.
„Máme svoj humor, svoje zvyky, ktorým často iní nerozumejú. Keď sa my spolu vyberieme na diskotéku, tam to žije. Nemáme zábrany,“ tvrdí.
Tvrdé podmienky nezvládnu všetci. U niekoho sa vyskytnú fyzické, u iného psychické nedostatky.
„A či mávame v škole aj úrazy? No jasné, ale nič vážne,“ hovorí Andrej. Škola ich vraj učí správne padať. A rozmýšľať aj pri tanci.
Niet sa kde pokaziť
O peniaze na štúdium sa starajú predovšetkým rodičia a škola. Všetci sa usilujú, aby deti týmto problémom neboli zaťažené. Občas sa však aj ony pokúšajú nájsť nejakých sponzorov. „Nemáme pocit, že by nám niečo ušlo, práve naopak,“ tvrdia spoločne. Tým, že nemajú voľný čas, nemajú sa vraj kde ani pokaziť. Mrzí ich len, že napriek mnohým vynikajúcim umelcom a sólistom akoby bol balet na Slovensku zabudnutý. Chýba mu prestíž.
