Minulý rok vytvoril E. Horváth jednu z hlavných úloh v komédii Donalda Churchilla Ešte máš mňa, miláčik. V Divadle P. O. Hviezdoslava hrá jeho partnerku skutočná manželka Viera Richterová.
Má sklon k skepticizmu a miernej irónii. Vidí svojich študentov čítať správy, robiť popoludnie v televízii, dabing. Hovorí, že žiadna z týchto činností z nich hercov neurobí. To dokáže vraj iba divadlo. S hercom a režisérom EMILOM HORVÁTHOM sme sa však rozprávali nielen o jeho divadelných aktivitách.
Vraj máte negatívny vzťah k počítačom a podobným veciam. Obíde sa dnes režisér bez technických znalostí?
„Technické vymoženosti veru nemám bohvieako v láske. Niežeby som na ne nemal danosti. Skôr mi chýba trpezlivosť. Môj mobil má množstvo funkcií, ale nemám potrebu ich zisťovať. Asi ma umelecké povolanie posúva do inej roviny. Na počítač som sa najskôr pozeral ako na nejaké blízke stretnutie tretieho druhu. Prvý scenár som na ňom písal veľmi dlho. Aj to s pomocou zošita, do ktorého mi syn presne napísal, čo mám kedy stláčať. Potom som sa do počítača nepozrel trištvrte roka.“
Nechýbal vám?
„Vôbec. Ako človek divadelný som človek živého kontaktu. Supermoderné výdobytky techniky ma neohurujú. Automatizácia môže ísť len po istú hranicu. Stretnutie s človekom, živú výmenu názorov, živé divadlo alebo film so živými hercami žiadna technika a virtuálna realita nenahradí.“
A čo internet?
„Internet je dobrá vec. Na jeho vlnách nájdete čokoľvek, ale knižke sa nevyrovná. K nej má človek dôverný vzťah. Syn mal v detstve zaujímavý zlozvyk – knižky si dokonca voňal. Aj keď bol alergik a zakazovali sme mu to. S počítačom dôverný vzťah asi ťažko nadviažete. A napríklad sex cez telefón alebo internet – nad tým sa môžem len pousmiať. V tomto smere som veľmi rád človekom minulého tisícročia.“
Spomenuli ste knižky – akú máte momentálne rozčítanú?
„Mám ich rozčítaných viac. Napríklad anglické hry (uvažujem o ich realizácii) alebo knižku môjho syna s názvom Divák. Rád sa však vraciam aj ku klasikom, ako sú Bulgakov, Pasternak alebo Dostojevskij. Čítam aj slovenskú poviedku a stále čakám, že sa zjaví dobrý slovenský dramatik. Azda jediným permanentne píšucim je dnes Viliam Klimáček, ktorého hru Slovenský raj som veľmi rád režíroval.“
Ako režisér ste naposledy pripravili na javisku DPOH hru Štvrtá sestra poľského autora Janusza Glowackého. Preložil ju váš syn Tomáš – páčila sa vám rodinná spolupráca?
„Keď som si hru informatívne prečítal so slovníkom v ruke, zistil som, že stojí za to inscenovať ju. Oslovil som syna, aby ju preložil. Najskôr sa k tomu veľmi nemal. Ale vedel som, že ako literárny vedec, prekladateľ a spisovateľ ju dokáže spracovať tak, aby dialógy na javisku správne fungovali. Naša spolupráca prebiehala v dosť exaktnej rovine – o divadelnej stránke sme sa vôbec nebavili. Ja sa na hry pozerám ako na dramatický text, syn ako na literárne diela. Neskúma, čo divadelné sa v nich skrýva. Keď potom videl hotovú inscenáciu, povedal, že si hru v takej podobe ani nevedel predstaviť. Dobre preložiť hru je určite kumšt a myslím, že mu veľmi dobre vyšiel.“
Emila Horvátha ml. uviedol do sveta divadla otec: „Ako dieťa som javiskové osudy otca prežíval naozaj súkromne. Keď hral pustovníka a odnášali ho čerti, kričal som, plakal. Ľudia sa, samozrejme, smiali, tlieskali, a otec ma už na predstavenia nechcel brať.“ Ako herec často stváňujete komediálne postavy, ako režisér často inscenujete komédie – je to náhoda, alebo ste naozaj veselý človek?
„Ani by som nepovedal, že som veselý. Ak si mám streliť do vlastných radov – som trochu skeptik, mierne sarkastický ironik. Ale na hry sa nepozerám ako na komédie alebo tragédie. Sú to jednoducho hry. Ak sú dobre napísané a človek sa v nich trošku popitve, určite i v komédii nájde okrem smiešnych polôh aj nejaký ‘seriózny‘ rozmer a v tragédii zase trošku humoru.“
Zlé jazyky hovoria, že keď počas filmovania panuje „na pľaci“ veselá a pohodová atmosféra, na výsledku sa diváci veľmi nesmejú. Ako je to v divadle?
„Dobrá pracovná atmosféra je dôležitá. Herecká profesia predstavuje duševný striptíz a toho nie je každý herec kedykoľvek schopný. Aby ho na javisku dokázal predviesť, musí režisérovi absolútne dôverovať, a naopak. Nemôže uvažovať o tom, čo znamenala moja poznámka, či som ju náhodou nemyslel ako invektívu voči jeho osobe. Skúšobný proces je každodenná niekoľkohodinová práca a vymýšľanie, takže bacily dobrej nálady, ktorými dokážete ostatných kolegov nainfikovať, by chýbať nemali.“
Myslíte si, že je ťažšie diváka rozplakať alebo rozosmiať? Mnohí divadelníci tvrdia, že rozosmiať.
„Neviem. Takéto porovnávanie asi vymysleli teoretici. Nechcem im brať ilúzie. Ale v dnešnej dobe je divadlo antiiluzívne. Napríklad, skúste zahrať smrť tak, aby sa ľudia nesmiali a nehovorili si – aha, veď to vyzerá, ako keby išiel kýchnuť. Aby ste diváka dostali tam, kam chcete, musíte nájsť antiiluzívnu cestu, ísť na neho psychologicky. Aby sa v podobnej situácii smial z rozpakov, že sa nepríjemne cíti a nevie, ako má reagovať. A je relatívne, čo je smiešne. Niekto sa výborne zabáva na politickej satire, inému taký humor nič nehovorí. Zovšeobecňovať sa v tomto smere nedá. Predovšetkým musíte emocionálne zaujať diváka, nadviazať kontakt s hľadiskom. Som presvedčený, že prvoradé je hrať príbeh. Ak zaujme, kontakt je nadviazaný. Je len otázkou témy, či sa budú ľudia smiať, alebo plakať. Pretekať sa, čo je ťažšie alebo ľahšie, je krátkozraké.“
Na bratislavskej VŠMU ste vychovali mnohých záujemcov o herecké remeslo. Dokážete určiť, ktorá vlastnosť hercovi nesmie chýbať, aby si raz mohol povedať, že je dobrý?
„V žiadnej profesii veľa nedosiahnete bez individuálnych ambícií. Ani v herectve. Aj keď je to špecifické povolanie. Na prijímacích pohovoroch stopujeme niečo, čo je nemerateľné a nevážiteľné, určitú vnútornú dispozíciu, nazývanú talent. Stále tomu nikto nechce veriť, ale talent tvorí len desať percent úspechu. Potom nastupuje všeobecné vzdelanie a harmonický rozvoj osobnosti. Človek pritom nesmie čakať len na úspech. To by bol omyl. Musí pracovať, čakať na šancu, a keď ju dostane, mal by ju využiť.“
A ak ju nedostane?
„Je to aj otázka šťastia – sú herci, ktorí mali svoju éru, ale už ju nemajú, majú obrovský talent, ale nepresadia sa. Šťastie nemusíte mať ani v osobnom živote, tak prečo by to v profesii malo byť inak? Sú veci, ktoré neovplyvníme, ale mali by sme sa snažiť ovplyvniť tie, ktoré sa ovplyvniť dajú. A človek musí robiť to, čo ho baví. Násilím z nikoho herca nevychováte.“
Čo považujete za najväčší problém dnešnej mladej hereckej generácie?
„Situácia v slovenských divadlách nie je ružová. Základnou otázkou je, či mladí herci chcú robiť divadlo. Pretože uplatniť sa môžu rôznym spôsobom – môžu čítať správy, robiť popoludnie v televízii, dabing. Ale ani jedna z týchto činností z nich hercov neurobí. Herec je umelec, ktorý dokáže v psychologickej skratke prežiť na javisku kus nejakého života. To chce tréning hereckého remesla a obrovskú prípravu. Samozrejme, záleží aj na možnostiach, ktorých mala naša generácia dostatok v divadle, vo filme aj v televíznych inscenáciách. Mňa si ľudia nezafixovali ako Horvátha, ale ako toho, čo hral v Petrovi a Lucii. O to sú mladí herci ochudobnení. Ale osobnosti medzi nimi určite sú a ak majú príležitosť, v divadlách sa uplatňujú.“
K hereckému remeslu patrí aj technika reči a hlasu. Ste spokojný s jej úrovňou?
„Dnes sú akosi znížené normy znesiteľnosti. Myslím, že Viliam Záborský sa občas musí v hrobe obracať. Prekáža mi, keď herca na javisku nepočujem, nerozumiem mu. Ale bez príležitostí sa ani v tomto smere nevypracujete. VŠMU nemá javisko, študenti hrajú po pivniciach – a to je ako vychovávanie hokejistov bez klziska.“
Vy ste si vyskúšali javiská viacerých divadiel – martinského, Novej scény aj DPOH, na ktorých ste sa stretli s mnohými osobnosťami. Máte aj ako divák obľúbeného herca, na ktorého sa chodíte do divadla pozerať?
„Nikdy som nemal javiskových miláčikov. Mám rád, keď predstavenie funguje ako celok. Vtedy sa cítim ako súčasť diania a som dobrý divák. Ale často si spomínam, ako som v detstve sledoval otca. Jeho javiskové osudy som prežíval naozaj súkromne. Keď hral pustovníka a odnášali ho čerti, kričal som, plakal. Ľudia sa, samozrejme, smiali, tlieskali a otec ma už na predstavenia nechcel brať.“
A keby ste si mohli vybrať herca z minulosti, s ktorým by ste si radi zahrali?
„Bravúrny bol napríklad Hugo Haas. Ale aj poľský herec Zbigniew Cybulski. On bol taký herecký antityp – trošku obézny, v okuliaroch, ale zaujímavý. Ale bol by som radšej, keby sa zjavili oni tu, než ja v časoch minulých. Neuvažujem v reláciách minulosti. Páči sa mi, že mám naplánované rôzne aktivity a premýšľam, ako dopadnú. Asi tak, ako keď človek uvažuje nad tým, že dieťa, ktoré sa mu narodí, sa určite raz stane slávnym chirurgom a už mu aj vyberie nemocnicu, v ktorej bude pôsobiť.“
Herec a režisér Emil Horváth sa narodil 12. 11. 1945. Po vyštudovaní herectva na VŠMU v Bratislave bol členom Divadla SNP v Martine, neskôr Novej scény v Bratislave, od roku1983 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Pred kamerou debutoval vo filme Každý mladý muž v roku 1965. K jeho najvýraznejším divadelným postavám patria napríklad Romeo, Don Carlos, Macbeth, Salieri, Richard III., ale aj Jožko Púčik. Ako režisér má na konte inscenácie v Divadle P. O. Hviezdoslava, v bratislavskom Divadle West a v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Pôsobí ako pedagóg na VŠMU.
Autor: Zuzana Zajacová
