7. Odvtedy sa Toronto nikdy neprebojovalo ani len do finále pohára a iba štyrikrát sa za tých tridsaťšesť rokov, čo uplynuli od triumfu generácie Georgea Armstronga, Dava Keona, Tima Hortona, Rona Ellisa, Boba Pulforda či Franka Mahovlicha, dostali do finále konferencie. Naposledy to bolo vlani, kde podľahli prekvapujúco Carolina Hurricanes 2:4 na zápasy.
Z dna na vrchol
Tohto roku to s Maple Leafs vyzerá znovu na postup veľmi vysoko, ba možno až na vrchol. Čo nevyšlo vlani, môže vyjsť tohto roku. Javorové listy majú na to niekoľko predpokladov: skvelého brankára, konzistentnú obranu a vyrovnaný útok. A trénera, generálneho manažéra Pata Quinna. Na tohto naozaj neslobodno zabúdať, lebo je málo takých mužov v súčasnej i historickej NHL s takým všeobecným rešpektom, ako má on. Opraty javorových listov drží pevne už piatu sezónu. Za ten čas sa pod jeho vedením Leafs dostali dvakrát do finále konferencie, dvakrát do semifinále. Ani raz neklesli pod 90 bodov za sezónu. Aj tohto roku to vyzerá na 95 až 100 bodov.
Na začiatku sezóny to však vyzeralo všelijako. V októbri sa Leafs ocitli na samom dne Severovýchodnej divízie, a to už bolo čo povedať, ak si uvedomíme, že jedným z ich súperov v divízii sú aj Buffalo Sabres, tohtoročný outsider od prvého buly v sezóne.
Chytil sa Belfour
Značná porcia kritiky sa ušla hlavne brankárovi Edovi Belfourovi, ktorý na poste jednotky v Toronte nahradil populárneho Curtisa Josepha. O Belfourovi sa hovorí, že aký vie byť sústredený, taký vie byť aj náladový. Jeho vrtochy sa vedia podpísať na atmosfére v mužstve. Prvé dva Belfourove mesiace v novom drese dávali týmto obavám za pravdu. Belfour sa nemohol chytiť a fanúšikovia začali byť nepríjemní, narastali obavy, že sezóna javorových listov sa pre nesústredeného brankára môže skončiť ešte skôr, než sa poriadne začne. Quinn však svojmu mužovi č. 1 veril a to sa mu oplatilo. Koncom decembra sa Belfour konečne chytil a bol jedným z hlavných strojcov série piatich zápasov bez prehry. Tým sa Maple Leafs dostali v divízii po Buffale aj cez Montreal. Na prelome januára a februára a potom vo februári samotnom už mašina fungovala na plné obrátky a tesne za sebou prišli dve série piatich víťazstiev v rade. Nebyť smoliarskej prehry 11. februára doma s Edmonton Oilers 4:5, ktorá túto šnúru presekla na dvoje, boli by javorové listy vari dosiahli aj klubový historický zápis v počte víťazstiev za sebou počtom jedenásť (doteraz je klubovým rekordom desať víťazstiev za sebou z roku 1993). Prepisovať historické zápisy v kronike klubu s takou bohatou tradíciou, to už musí byť v kádri naozaj dobrá partia hráčov.
Švehlova druhá jar
Samozrejme, že po týchto sériách výborných výkonov sa Toronto Maple Leafs dostalo aj cez Boston Bruins na druhú priečku v divízii, kde už s najväčšou pravdepodobnosťou skončí základnú časť ligy. Belfour sa postupne prepracoval medzi päticu najvyššie hodnotených gólmanov sezóny. Stál v bránke doposiaľ pri 31 výhrach Leafs, čím sa radí k Brodeurovi (New Jersey) a Lalimemu (Ottawa) dokonca do trojky najlepších. Obrana sa opiera o päticu T. Kaberle, Švehla, McCabe, Berg, Lumme, avšak dosť príležitostí dostávajú aj Belak a Jackman. Tomáš Kaberle je na ceste k najlepšej sezóne svojej kariéry a bez neho dnes nie je obrana Leafs mysliteľná. Je to tvorivý, rýchly obranca, ktorý hrá síce radšej dopredu, ale vie, kedy sa má vrátiť. Druhú jar prežíva pod Quinnovým vedením Róbert Švehla, typovo celkom odlišný od Kaberleho. Nevedno, ako sa Quinnovi podarilo Švehlu prehovoriť, aby sa vrátil do NHL, ale možno si oprávnene myslieť, že dnes majú z tohto rozhodnutia radosť obaja. Švehla prežíva v Toronte svoju druhú hokejovú jar. Jeho meno má teraz ten správny lesk, ktorý na floridskom slnku často nebolo dosť dobre vidieť. Jeho produkcia sa pohybuje na hornej hranici z predchádzajúcich sezón v Panthers a iba raz za celú kariéru v NHL mal celkovo vyššiu bilanciu v plus/mínus bodoch, akú má doposiaľ. Podobný, aj keď menej výrazný, je aj prípad Roberta Reichela, ktorého Quinn vytiahol do mužstva dokonca po troch rokoch prestávky mimo NHL.
Ťahúňom je Mogiľnyj
Quinnov trénerský rukopis vidno výrazne na zložení útoku, v ktorom kombinuje tvorivé typy hráčov s hráčmi, pre ktorých nie je problém dať dole rukavice a rozdať si to na päste (Tucker, Domi, Roberts, Corson). Okrem Matsa Sundina a Tie Domiho nehrá v útoku Maple Leafs jediný hráč, ktorý by prišiel do mužstva pred Quinnovým nástupom. Sundin síce nemá omračujúcu sezónu, ale je to už skúsený klasik s rešpektom a je naňho spoľahnutie. Ťahúňom útoku je v súčasnosti Alexander Mogiľnyj, ktorý má nábeh na tretiu stobodovú sezónu svojej kariéry. Zároveň je to spolu s Pavlom Demitrom najvýznamnejší kandidát na tohtoročnú Lady Bing Trophy, udeľovanú najslušnejšiemu hráčovi, lebo sedel na trestnej lavici doposiaľ iba osem (!) minút za celú sezónu. Najlepšiu sezónu ma ruský útočník Nikolaj Antropov a svoje štandard hrajú aj Hoglund s Renbergom. Tie Domi dal doposiaľ najvyšší počet gólov vo svojej dlhoročnej kariére (14) a má najvyšší počet bodov celkovo (28), čo je pri jeho ustavičných ruvačkách a vysedávaní na trestnej lavici pozoruhodný výkon. Aj na ňom vidieť nepochybne pozitívny vplyv Pata Quinna, pretože takýto vzostup je v Domiho štatistikách viditeľný práve od roku 1998.
V Toronte cítia, že mužstvo je po piatich rokoch Quinnovho trpezlivého budovania zrelé na dobytie vrcholu. Preto sa nešetrí ani pri nákupoch, čoho dôkazom je príchod silového útočníka Owena Nolana, olympijského víťaza zo Salt Lake City a typovo podobného obrancu Glenovi Wesleymu. Obaja majú pridať do mužstva tvrdosť, ktorú má Pat Quinn tak rád. Tú budú Maple Leafs nepochybne potrebovať, lebo to vyzerá, že v prvom kole play off narazia na Philadelphia Flyers a tam v nijakom prípade nehrajú chlapi z plastelíny.
Autor: Igor Otčenáš(Autor je hokejový publicista)
