Minulý víkend plnili médiá krstiny troch medvieďat z bojnickej zoologickej záhrady. Najväčšia slovenská zoo má však oveľa viac zaujímavých obyvateľov. A je plná príbehov. Hoci zamestnanci zoologických záhrad sú viazaní mlčanlivosťou, o zopár historiek sa s nami podelili a vpustili nás za múry klietok a výbehov, kam sa bežný návštevník nedostane.Medvedie historky
V medvedinci je prítmie a čpavý zápach všežravcov. Sem návštevníci nemôžu. Do podzemných klietok odchádzajú medvede, keď sa im odnechce predvádzať sa pred návštevníkmi vo výbehoch, alebo sú tam „prevreté“, keď sa čistia výbehy.
Hneď v krajnej ubikácii, celkom v kútiku, sa krčia tri medvieďatá. Presne pred týždňom boli Maťko, Kubko a Laura pokrstení a dnes už suverénne lovia ryby v nádrži. V čase našej júnovej návštevy však zďaleka suverénmi neboli. Nájdenci, ktorých v apríli objavili lesníci pod Vtáčnikom, sa len deň predtým dostali z karantény do riadneho medvedieho pavilónu. Spočiatku sa celkom smelo oboznamovali s novými pachmi, no potom zavrčal traktor, a ony sa dali na útek do bezpečia tmavej klietky. Odvtedy sa tam tisli jeden k druhému, občas sa priateľsky oblizli ružovými jazýčkami, ale von viac nešli. Vyzerali ako plyšové hračky, ale ich ošetrovateľ Jozef Tomík varoval, že už by vedeli dobre uhryznúť, labkami obúchať.
Ako sme medvieďatá sledovali z úzkej chodbičky, v okolitých klietkach sa nazhromaždili ostatné medvede. Snažili sme sa stáť čo najďalej od mreží, pokiaľ to len stiesnené priestory dovoľovali. Upozornili nás totiž, že dobrácky výzor medveďa je klamlivým dôsledkom absencie mimiky, a maco vôbec nie je taký neohrabaný, ako sa javí na prvý pohľad. Labu cez mrežu prestrčí ako blesk.
Medvedie pazúry už okúsil aj pán Tomík. Raz, keď čistil výbeh, sa naňho vyrútila stará medvedica, ktorá vyvalila železné vráta klietky.
„Schmatla ma za ruku, tak som jej dal facku, a ona povolila. Mal som čas utekať. Nemohol som sa však vrátiť do klietky, odkiaľ by mohla vybehnúť von do záhrady, a tak som musel vyskočiť na vysokú ohradu výbehu. Kým sa medvedica sápala na múr, mal som čas stavbu obehnúť a dvere klietky zatvoriť.“
Jozef Tomík patrí k tým, ktorí v bojnickej zoo pracujú najdlhšie. Vyštudovaný veterinárny technik prešiel všetkým oddeleniami a pomáha pri najnebezpečnejších prácach. Napríklad pri uspávaní zvierat. Vtedy sú totiž najdivšie, skáču, kopú, kolú, môžu byť nebezpečné okoliu aj sebe. Pán medvedinca vyzerá ako lúpežný rytier. Je síce nízky, ale svaly jedna húžva. Dlhé vlasy po plecia a hustá brada, v ktorej by sa mohol ukryť roj včiel, na krku medvedie zuby a pazúry. Doma na gauči už odchoval medvieďa, leopardíka, tigríča aj leva. S tým bol obzvlášť kamarát. Keď ho bol po dvoch rokoch pozrieť v cirkuse, ešte si ho pamätal. V posledných rokoch ho ľahko môžete stretnúť, ako sa prechádza po bojnických uliciach s pumou na vodidle. Chová ju so samozrejmosťou ako iní kocúra.
Škoda len, že toho veľa nenahovorí. Pretože za tie roky pri zvieratách zažil veľa. Napríklad aj to, ako sa raz jedna z medvedíc prebojovala na slobodu. V bojnickej zoo sú totiž všetky medvede prinesené z lesa. Mimochodom, často zbytočne. Ľudia nájdu osamelé zviera, nemusí to byť len medveď, ale aj srnka či jelenček, a vezmú ho domov alebo do zoo. Myslia si, že robia dobrý skutok, pritom matka môže na čas opustiť potomka iba v rámci výchovy k samostatnosti.
Spomínaná medvedica sa však do zoo dostala už ako dvojročná. Bola pokazená návštevníkmi jedného z tatranských hotelov. Spočiatku to bola atrakcia, keď sa okolo kontajnerov obšmietal medveď, hostia ho dokonca zámerne kŕmili z okien. Až ho odnaučili báť sa ľudí a drzý medveď začal byť nepohodlný. Bojnická zoo dostala povolenie na odchyt. Medvedica nebola agresívna, ale zhruba mesiac, čo pobudla vo výbehu, všetko pozorne študovala a snovala útek. A jedného dňa sa odhodlala. Volanie divočiny bolo silnejšie než vysoký múr. Zamestnanci zoo si spočiatku mysleli, že je to žart, keď ich raz zrána varovali z rozhlasu, že v areáli sa pohybuje medveď. Ale medvedica sa tam nezdržala dlho. Je záhadou, ako vedela, ktorá cesta vedie priamo k lesu. Rovnou čiarou bežala k správnemu plotu, preskočila ho a navždy zmizla.
Pri slonoch pozor na vetry
Zákulisie pavilóna slonov pripomína skôr atómový kryt. Všade železobetón, masívne dvere sa mechanicky zasúvajú a vysúvajú, akurát, že to tam pekne vonia senom. Úzka chodba oddeľuje výbeh a vnútorné ubikácie.
Slavomír Würschner, chlap ako hora, ktorého sme chvíľu predtým sledovali pri drezúre, vydáva znútra maštale pokyny v hidčine. Slony strčia do chodbičky nos, ale hneď sa zase vrátia do stajne. Napokon nazrie aj chovateľ a keď zbadá, že stojíme pri otvorených dverách do chodbičky, skríkne, aby sme dvere zavreli a vyšli von. Až vtedy slonice Maja a Gula prejdú chodbičkou do výbehu. Dvere zostanú pootvorené na šírku slonej hlavy, až vtedy môžeme dnu.
„Slony sú strašní konzervatívci. Tou chodbou prešli tisíckrát, no stačí, aby tam bolo niečo nové – montérková bunda, opretá lopata – a zdráhajú sa vojsť,“ vysvetľuje chovateľ, prečo na nás zvýšil hlas. „Preto nevošli, keď ste tam stáli. Sú strašne ľakavé, vystrašia ich aj vlastné vetry, hneď znervóznejú, čo je to za zvuk. Problém je napríklad vymaľovať stajňu. Miestnosť je belšia, inak vonia a slonica sa naľaká, nechce vstúpiť. Zastane, druhá sa tlačí za ňou, obzerá sa, čo sa deje. V úzkom priestore je to nebezpečné. Nechtiac môžu ošetrovateľa pritlačiť o múr, zhodiť, všade je železobetón, nešťastne spadne, a tragédia je hotová.“
V „sloninci“, rovnako ako v sloňom stáde, platí prísna hierarchia. Ošetrovateľ sa musí za každú cenu zaradiť na najvyššie miesto. Dva a pol tonové zvieratá ho musia rešpektovať. Musí predvídať ich reakcie, vyhnúť sa konfliktným situáciám, ale keď treba, aj ich zvládnuť. Občas zakročiť, akoby zakročil vedúci slon.
Počúvame, ako v Bojniciach vlastne zachránili Gule a Maji život. Keď pred rokmi Zimbabwe zachvátilo obdobie sucha a zvieratá hynuli od hladu a smädu, pár mláďat prežilo práve vďaka preprave do zoologických záhrad. Slonice na rodnú divočinu dávno zabudli a viac než historky o ich pôvode ich zaujíma cibuľa, čo máme v rukách. Načahujú sa po nej, chobotmi pátrajú, či nemáme aj iné dobrôtky. Keby ich chovateľ sem-tam neokríkol, ovinuli by nás ako hady. Chobot zblízka vzbudzuje rešpekt. Najmä keď počúvate, ako ním vie slon šikovne narábať. Keď chce, zodvihne ním malinký desaťhaliernik, ale keď ho napne, tvrdý ako oceľ sa mení na smrtiacu zbraň.
Zaujíma nás aj drezúra. Dozvedáme sa, že cvičia rady.
„Slon je veľký jedák, v prírode okolo dvadsať hodín denne trávi zháňaním potravy. Olamuje konáre, odlupuje kôru, vykopáva korienky. V zajatí toto všetko odpadá, a tak potrebuje denný program, aby sa nenudil.“
Hadí kanibalizmus
Najviac chovancov, skoro tritisíc kusov, majú pracovníci z oddelenia teraristiky a akvaristiky. Ťažko ich presne spočítať, rybky sa neustále rodia, niektoré sa skŕmia, niektoré uhynú. Napríklad kvôli holotúrii, čo je jeden z chovaných exponátov. V akváriu vyzerá skôr ako kmeň obrastený farebnými travinami. Až keď sa prizriete pozornejšie, zbadáte minichápadielka, ktoré každú chvíľu vtiahnu čiastočky potravy. Beda však, keď holotúria zahynie. Rozpadne sa a vylúči jed, ktorý všetko zabije.
Zaujímavými obyvateľmi akvária sú aj mäsožravé pirane. V podstate sú plaché, ale keď dostanú kus srdca, voda sa len tak víri. Keby mesiac nežrali a človek by medzi ne strčil ruku, mal by smolu.
O ryby, ale aj hady či krokodíla sa v bojnickej zoo stará napríklad Tatiana Vašková. Dostala sa sem vlastne náhodou, namiesto panej, ktorá išla na materskú. Jedinú skúsenosť mala dovtedy s rybičkami v domácom akváriu, a tak sa spočiatku strašne bála.
„Snívalo sa mi o hadoch, myšiach, stále som sa ovoniavala, či nesmrdím myšacincami, a len dúfala, že sa mi nič nestane. Ale našla som tu výborných kolegov, vyštudovala popri zamestnaní pražskú školu pre chovateľov exotických zvierat a dnes mám teraristiku radšej než akvaristiku.“
Občas však zažije nejakú tú dramatickú chvíľku. Najmä v čase zvliekania sa z kože môžu byť hady nebezpečné. Zakalia sa im oči, dobre nevidia a sú agresívne.
„Vtedy si naozaj treba dávať pozor, najmä pri tých veľkých exemplároch.“
Niekedy sú si hady nebezpečné aj navzájom, hoci nechtiac. Napríklad sa stalo, že anakonda takmer zožrala svojho samčeka. Kŕmili ich zajacmi a obe chytili toho istého. Oveľa väčšia samica stiahla do papule so zajacom aj samca. Našťastie si to všimli ľudia, no aj tak už mala v sebe asi tridsať centimetrov hadieho tela. Samček mal šťastie, vytiahli ho živého. Dodnes má na koži jazvy, pamiatku na družkin kanibalizmus.
Ani krokodíl nie je práve prototyp maznáčika. Občas síce povozí na chrbte korytnačku, ale najmä keď je hladný, lapá napravo, naľavo. Dobré bydlo v Bojniciach si neváži. Keby bol napríklad chovancom singapúrskej zoo, iba by si takto neleňošil. Pre zábavu tam totiž organizujú zápasy – plaz verzus zápasník a nejeden krokodíl skončí po zápase na tanieri v niektorej z miestnych reštaurácií. Aj tam totiž prepuklo šialenstvo zo šialených kráv. Odbyt hovädzieho sa znížil o štyridsať percent a, naopak, vzrástla spotreba krokodílieho a pštrosieho mäsa.
Antilopa nie je žiaden baránok
Kto sa v bojnickej zoo najviac nachodí, sú ošetrovatelia kopytníkov. Nielenže musia podávať slušné turistické výkony na desiatich hektároch pasienkov, kde sa premáva dvesto chovancov, ale musia byť aj poriadne ostražití. Mnohé antilopy, zebry či pakone nie sú totiž žiadne baránky.
Katka Teslíková si do konca života bude pamätať, ako sa jej do hlavy zahryzla ťava.
„Myslela som, že mi praskne lebka. Odvádzala som z výbehu somára. Vedľa boli ťavy, ani som si nevšimla, že ťaviak prišiel k plotu, len keď sa zrazu natiahol a chytil mi zozadu hlavu do papule. Trvalo to iba pár sekúnd, ale bolo to príšerné.“
Najnebezpečnejšie sú však ostré rohy zvierat. Najmä samce si zvyknú chrániť územie, preto je dobré mať po ruke metlu na sebaobranu.
„Keď zviera zaútočí, znamená to, že som prekročil hranicu, a ono si automaticky chráni svoje okolie. Nie sú to jednoduché situácie, keď proti vám beží veľká antilopa losia. Mám okamihy, sekundy na to, aby som sa rozhodol, čo spraviť – utekať a mať ju za chrbtom, alebo zostať stáť a mať ju na očiach. Keď sa z času na čas snaží zviera dokázať vám prevahu, nesmiete ustúpiť. Zapamätalo by si, že je silnejšie a snažilo by sa to dokázať znovu a znovu,“ opisuje Marián Lomnický bežné strasti ošetrovateľa kopytníkov.
Ľudia majú o kopytníkoch skreslené predstavy. Myslia si, že je to bezbranná korisť, čosi ako naša srnka. Raz sa napríklad stalo, že sa splašil pakôň. Prekonal bezpečnostnú priekopu a rozbehol sa briežkom medzi návštevníkov. Poniektorí to brali ako atrakciu, fotografovali ho a jeden pán sa mu dokonca postavil do cesty. Vedel, že tak sa zastavuje splašený kôň, pokúsil sa teda o rovnaké gesto. Ani nevie, aké mal šťastie, že ho včas odpratali z cesty. Bolo to rovnako šialené, ako sa postaviť zoči-voči rozzúrenému býkovi. Najpriateľskejšie z chovancov sú antilopy bongo. Vie sa o nich málo. Pralesné, dobre maskované zvieratá boli objavené iba koncom devätnásteho storočia. Bojnice sú jedinou slovenskou zoo, kde sa ich darí chovať a rozmnožovať. Úspechom je mesačné mláďaťa koňa Przewalského. Vzácne zviera, ktoré má v znaku pražská zoo, prežilo práve vďaka zoologickým záhradám. Má v nich dobré podmienky na rozmnožovanie, a tak takmer vyhubené zviera sa dnes opäť vracia do voľnej prírody. Najviac sú však bojnickí ošetrovatelia pyšní, že sa im podarilo odchovať mláďa vzácneho divokého somára kianga. Samček už má dva roky a začínajú s ním problémy. Dospel a dostával sa do potýčok s otcom o vládu nad samicou. Museli ho oddeliť a čoskoro by ho mala dostať chomutovská zoo.
Na materskej s mačiatkom
O bojnickej záhrade by sa dalo popísať veľa, nedostalo sa na vtáky (a s nimi je tiež niekedy sranda, napríklad, keď zatelefonuje bojnická rodina, na balkóne nám pristál pelikán), ani na mäsožravce.
No jednu šelmičku treba spomenúť. Mačiatko ázijskej mačky manul, ktoré sa narodilo pred Veľkou nocou. Manul je vzácne zviera, o jeho živote aj vo voľnej prírode sa vie málo. Preto je to skvelý chovateľský výsledok aj v rámci Európy, že sa v Bojniciach podarilo odchovať mačiatko. Pritom, spočiatku to vyzeralo beznádejne.
Manulia matka síce porodila päť mláďat, ale odvrhla ich. Zdalo sa, že žiadne nevyžije. Ale jedno, síce tiež biedne, sa ukázalo ako životaschopné. Nebolo to však len tak, jeho ošetrovateľka Katka Tomková musela na regulérnu materskú dovolenku. Každé dve hodiny, cez deň aj v noci kŕmila cumlíkom mačiatko, ktoré sa udomácnilo v perináku.
Dnes je už z Nery odvážna mačička, ktorá sa nechá vodiť paničkou po záhrade na vodidle.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
