Všetko sa to začalo vtedy, keď Nadin otec zistil, že má v moči krv. Samozrejme, najprv ako správny chlap čakal, kedy mu to prejde. Keď sa však ani za štyri mesiace nič nezmenilo, rozhodol sa ísť k lekárovi. Ten si ho hneď nechal v nemocnici a oznámil mu, že musí ísť na operáciu. Nešpecifikovaný karcinóm močového mechúra. Tak znela diagnóza.
„Najprv som si karcinóm vôbec nedávala do súvislosti s rakovinou. Myslela som, že je to len málo nebezpečný nádor, ktorý sa dá ľahko liečiť. Až neskôr som zistila, že nešpecifikovaný znamená asi toľko, že nádor rastie tak rýchlo, že sa nedá presne diagnostikovať,“ pokračuje Naďa.
Otec ležal najprv na urológii, tam však už nevedeli, čo s ním, a tak ho preložili na chirurgiu. Odtiaľ na onkológiu, neskôr na infekčné. Znovu na urológiu, znovu na infekčné. Takto koloval asi polroka, s krátkymi prestávkami doma. Nadi všade povedali – nevieme vám povedať, v akom je stave, veď ho tu máme len týždeň. Príďte neskôr. „Prehadzovali si ho ako horúci zemiak.“ Až o niekoľko mesiacov neskôr sa Naďa dozvedela pravdu: Váš otec prišiel veľmi neskoro, nádor mal v čase operácie už osem centimetrov. Vtedy sa prvý raz začala zmierovať s tým, že otec umrie.
„Keď ležal na infekčnom, mohli sme sa rozprávať len cez sieťku na okne. Ležal na posteli, už skoro nechodil. Zo všetkých síl snažil chytiť do rúk fľašu minerálky. Sestrička mu ju postavila tak, že na ňu „skoro“ dočiahol. A ja som mu nemohla nijako pomôcť, len sa pozerať. Bolo to hrozné. Hneď ako lekár súhlasil, zobrali sme si ho domov. Myslím, že aj lekár bol rád, veď už preňho nemohol nič urobiť. A ocko sa tak veľmi tešil,“ spomína Naďa so zaslzenými očami.
Chvíle, ktoré nasledovali, boli ešte ťažšie. Starostlivosť o chorého otca bola vyčerpávajúca, najmä keď sa Naďa musela starať aj o svoje dve maličké deti a mentálne postihnutú sestru. Striedala sa s tetou, aby mohla aspoň na týždeň – dva odcestovať domov za manželom a nazbierať trochu síl. A stav otca sa stále zhoršoval. Po druhom ožarovaní sa mu otvorila pooperačná jazva na bruchu a ostala tam desaťcentimetrová diera, ktorá sa stále zväčšovala.
„Otec bol z toho znepokojený. Hovoril mi – ako pôjdem na pivo? Kedy sa mi to zahojí? Musím si tam niečo prilepiť, takto predsa nemôžem chodiť. A keď sa neskôr už nevládal postaviť, tak si pre seba hundral – no, to už je zle. Ale myslím, že príliš tomu neveril, akoby stále čakal, kedy vyzdravie. Najprv sme s ním chodili na pravidelné preväzy rany do nemocnice. Vyčistili mu ju a znovu šiel domov. Vtedy už ledva chodil, ale v čakárni ho nik nepustil dopredu. Museli sme si to vždy vystáť. Okolo behali moje deti a sestričky sa hnevali, prečo ich nenechám doma. Ale to som ich mala nechať samé? opisuje Naďa svoje trápenie.
Až neskôr zistila, že existuje agentúra, ktorá poskytuje ťažko chorým bezplatné služby v rámci zdravotného poistenia. „Prečo nám to nikto nepovedal? Koľko času a námahy sme si mohli ušetriť!“ hovorí trpko mladá matka.
Jej otec postupne strácal záujem o „veci pozemské“, prestal čítať noviny, nepozeral televíziu, nezaujímali ho novinky. Dlhé chvíle spánku sa striedali s krátkymi chvíľami bdenia. Vtedy niečo zjedol, napil sa, povedal dve – tri vety a zaspal. Lieky proti bolesti, ktoré mu lekár predpísal, mali len v jednej lekárni v meste, ale tá im ich odmietla vydať. Poisťovňa im vraj neuhrádza platby. A tak im dal lekár lieky, ktoré mal v zásuvke svojho stola.
To už bolo horúce leto. „Otec spal s mucholapkou vedľa seba. Muchy totiž cítili tú ranu na bruchu a neustále okolo neho krúžili. Hnusoby, hovoril otec, už cítia, že hnijem. Aj v spánku sa proti nim oháňal,“ hovorí o posledných chvíľach otcovho života Naďa.
„Keď už bolo s ním veľmi zle, bála som sa ísť ráno naňho pozrieť. Urobila som tak až vtedy, keď niečo povedal, alebo sa začal prehadzovať. No najhoršie bolo, keď mi sestrička z agentúry povedala, že by som mala odísť domov, lebo v rane je už veľa bacilov, ktoré by mohli dostať aj deti. Vytušila som, čo tým chcela naznačiť. Blížil sa koniec. Vo chvíli, keď som sa s ním lúčila, ešte žil. Videla som, ako dýcha, spí a ja som s určitosťou vedela, že je to naposledy, čo ho vidím živého. Nevládala som odísť a veľmi som plakala. Kvôli deťom som však musela. Telefón zazvonil presne o týždeň.“
***
Ako sa správať k ťažko chorým a umierajúcim pacientom, vie málokto z nás. Ako nám povedala Mária Andrášiová, psychologička z Národného onkologického ústavu v Bratislave, niektorí príbuzní sa pacientov snažia za každú cenu rozveseľovať a povzbudzovať vetami typu: Neboj sa, ty sa z toho rýchlo dostaneš, znovu budeš skákať ako rybička. To nie je príliš šťastné riešenie. „Pacient je chorý, ale nie hlúpy. Cíti, že niečo nie je v poriadku. Potrebuje sa predovšetkým vyrozprávať. V tom je hlavná pomoc príbuzných – pacienta prehnaným optimizmom neznervózňovať, ale ani mu nebrať nádej. Sú pacienti, ktorí sa napriek všetkým predpovediam lekárov uzdravili a žijú ďalej. Nikdy nevieme, ako sa choroba skončí, možné sú aj zázraky.“
SOŇA REBROVÁ
