Pred pár dňami potešil Bratislavu JAROMÍR NOHAVICA , ktorý tu odohral dva po sebe vypredané koncerty. Okrem klasických, publikom vyžiadaných piesní predviedol pesničky z najnovšieho albumu Moje smutné srdce. „Chodím tu už dvadsať rokov, a ako hovoria Angličania, každá zmena je k horšiemu. Tu nie je žiadna zmena, tak som spokojný,“ hovorí.

Predsa len jedna zmena – opäť koncertujete sám. Návrat k starým časom?

„Nie, to je bežný život. Striedanie samoty a verejnosti. Nemohol by som vždy hrať sám, ale ani len s kapelou. Tá možnosť slobodne sa rozhodnúť je príjemná.“

Teraz chcete byť sám?

„Asi áno. Najdôležitejšie je však to, že môžem byť sám, že si môžem vybrať, kam chcem ísť hrať, nie som súčasťou zábavného priemyslu, ktorý by ma do hocičoho nútil.“

Naozaj? Nik vás netlačí do vydávania nových albumov?

„Poznáte umelcov, na ktorých by tlačili?“

Na všetkých.

„Tak na mňa nie. K čomu by ma mohli pritlačiť? Platne si vydávam vtedy, ak mám dosť piesní.“

Myslíte, že text o tom, ako sem-tam treba žene „vyprášiť kožuch“, zapadne aj mimo albumu?

„Podľa môjho názoru áno, ja som ju tam vybral. Máte ďalšiu otázku na túto tému?“

Áno, o piesni Maria Panna ste sa vyjadrili ako o vzdaní holdu samostatným ženám nového storočia, s mierne nemotornými mužmi pri sebe. Trochu to koliduje, nie?

„A život je vždy taký, že zapadá do seba bezo zvyšku? Nie je náhodou život o tom, že niečo vždy koliduje? Kiežby bol taký jednoduchý, že by sa dal nalinkovať! To, čo nesedí, môžete zhodiť zo stola, ale vždy to bude. Aj tie piesne tu existujú ako môj názor na spolužitie muža a ženy.“

Na album ste dali ešte jednu staršiu pieseň, Kosatá a Zubatá, o laškovaní so smrťou. Máte túto tému vyriešenú?

„Nemám. A neverím ľuďom, ktorí odpovedia akokoľvek inak. Viem, že tu nebudem večne, tak sa snažím ten čas, ktorý mi je daný, naplniť. Podľa svojho talentu, možností a iných okolností. A dúfam, že potom tu ostanem aspoň na chvíľu v spomienkach iných ľudí.“

Ako sa v tejto piesni z roku 1986 ocitlo slovko mobil?

„To som dopísal teraz v štúdiu. Pôvodne tam bolo ‘v kuchyni někdo myl nádobí a byla zrovna neděle‘.“

Prečo ste to opravili?

„A prečo nie? Ja si môžem, milí moji, robiť, čo chcem. Teraz budem pyšný, ale ja sa vám nemusím ani z ničoho zodpovedať. To by ste sa mohli pýtať na každé slovo.“

Slovo „nádobí“ by som si ani nevšimla, ale prečo vás práve mobil tak…

„… irituje? Nepoznáte ten pocit, keď niekde zvoní mobil? Je to protivné, zase vás niekto vyrušuje z niečoho, čo je dôležité. Je pre mňa symbolom akéhosi veľkého Orwellovho brata – tak ako nás sleduje z každého kúta kamera, tak aj mobil nás vždy stráži. Vy novinári to musíte poznať.“

A vy ako známy človek ste si aj bez mobilu museli zvyknúť, že vás všetci pozorujú, nie?

„Zvykol som si. Trvalo to chvíľu, lebo zvyknúť si na to, že vyjadrenie sympatie môže vyzerať ako agresia, nie je ľahké.“

Na ktorej strane komunikácie ste? Ten, čo si musí zvyknúť na agresiu, alebo kto ju spôsobuje?

„Či som diabol spúšťač alebo len pasívny prvok? Som muž či žena? Neviem, či sa to dá oddeliť. Som hýbateľom diania alebo jeho pasívnym prijímateľom? Ponúka sa mi banálna odpoveď, že, samozrejme, že hýbem, veď dokážem niečím pohnúť. Musím o tom popremýšľať, nechcem sa z toho len tak vyvliecť. Pýtajte sa ľahšie.“ (Smiech.)

Hrávate ešte súťažne scrabble?

„Rád! A počul som, ešte len v kuloároch, že sa chystajú pravidlá pre česko-slovenské majstrovstvá.“

Čo by ste zostavili z písmenok ĺ, dž alebo ä?

„No predsa mäsiar! Mám rád tú hru, ktorú hrajú muži, ženy, deti. Je to jedna z vecí, ktorá sa k nám po revolúcii dostala spolu s počítačmi, mobilmi a možnosťou cestovať.“

Spomínate deti – čo tie vaše? Budú po vás?

„Koľko z koho zdedia, nechám na nich. Aj tu mi ide o slobodu. Nechávam im ju, nech robia, čo ich baví. Kubo je rozumnejší, Lenka je umeleckejšie založená, a som s nimi spokojný.“

Sloboda však vie aj naštvať. Napadá mi to v súvislosti s výstavou, ktorá sa dostala aj do Bratislavy. Určite vám niečo hovorí názov tej umeleckej skupiny PodeBal.

„No jasné.“

Neštvalo vás, že v rámci výstavy Malík urvi, ktorá mapovala bývalých spolupracovníkov ŠtB, vystavili aj vašu fotku bez možnosti toho, aby ste k tomu niečo povedali?

„To je ich prezentácia. Predstavujú sami seba a oni za pár rokov budú mať v životopise, že tú výstavu urobili. Tá výstava sa týka ich, a nie mňa.“

Nič si z toho nerobíte?

„Bolo mi ľúto, že ľudia sú stále rovnakí a proti niektorým veciam neexistuje obrana. Moje činy sú natoľko priezračné, že je to skôr ich záležitosť. Urobili si výstavu, použili ma ako artefakt.“

Ľudí to dosť zaskočilo, takže: bola vaša fotografia medzi inými portrétmi spolupracovníkov ŠtB oprávnene?

„Na to si ľudia musia odpovedať sami, či som im pomáhal, alebo škodil, keď v osemdesiatych rokoch chodievali na moje koncerty. Opýtajte sa tých, čo robili výstavu, ako prišli na takú bláznovinu. Kto im to povedal? Viem, čo asi odpovedia: že som bol v Cibulkových zoznamoch. Tak ak je toto dôvod… A pozdravujem všetkých čitateľov, ktorí chodievali na moje koncerty vtedy a chodia aj dnes.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ