Ani na Slovensku nie je tento autor neznámy; nedávno vyšiel jeho román Kápo (Kalligram, Bratislava 2002, preložil Karol Chmel), kde sa vracia k hrôzam Osvienčimu a k tragédii Židov, tentoraz ju však podáva z celkom neobvyklého a v neprehľadnom množstve literatúry o holokauste vari aj ojedinelého uhla pohľadu: zameral sa na sexuálne zneužívanie žien.
Hlavnou postavou je juhoslovanský prekrstený Žid Vilko Lamian, ktorý sa v koncentráku stane kápom. Toto výsadné postavenie získal vďaka dobrej známosti s nemeckým dozorcom Rieglerom; dodáva mu zlato z vytrhnutých koruniek a mostíkov mŕtvol pred kremáciou a za túto službu má aj zvýšený prídel potravín, čo zasa využíva na to, aby mu jedna väzenkyňa pravidelne privádzala do nástrojárne väznené dievčatá.
Tu sa začína príbeh zvrhlíka, trpiaceho všelijakými komplexami, ktorý za potraviny núti mladé ženy k pohlavnému styku. Tento sex na rozkaz je bez rozkoše, čisto pudový akt. Vykonávaný bez pocitu nadradenosti alebo slasti z ponižovania obetí. Istý zlom nastane, keď sa takto pred ním ocitne nahá Helena Lifka. Z registračných záznamov vie, že je to Židovka, zo Szabatky, teda vlastne Maďarska a z hľadiska Juhoslovana menej poľutovaniahodná. Predsa jej však pomôže prežiť, hoci nemá výčitky pre ich rovnaký rasový pôvod - on je, koniec koncov neobrezaný, preto Helena nevie, že je tiež Žid.
Tento motív rozvíja Tišma v rozličných dejových pásmach, až z Lamianovej koncentračnej traumy vznikne desaťročia po vojne komplikovaná meditácia nad tým, ako uniknúť strachu, že ho odhalia, či odhalí práve Helena Lifka. Z pohodených novín totiž zistí, že Szabatka je juhoslovanská Subotnica a tak existuje pravdepodobnosť, že na Helenu natrafí a ona ho identifikuje ako osvienčimského zločinca.
Tišmovi stačila drobná epizóda s pokrkvanými maďarskými novinami, aby rozpútal doslova ničivý vnútorný uragán v Lamianovom vedomí, kde sa spomienky z koncentráku prelínajú so spomienkami na detstvo, prítomnosť s minulosťou. Hrdina sa ocitá čoraz väčšmi v „imaginárnom priestore strachu“, v „koncentráku samého seba“ a protirečivosť jeho postavenia vedie dokonca k pokusu o samovraždu. Nakoniec preváži nutkavá myšlienka vyhľadať Helenu Lifkovú, nie preto, aby sa jej ospravedlnil, ale preto, že je to jediná osoba, „ktorej sa môže zveriť.“ Podarí sa mu zistiť jej bydlisko a vyberie sa za ňou. Aký bol výsledok? Keďže Tišma napísal román s tajomstvom, zachová ho aj táto recenzia.
Román predstavuje excelentnú psychologickú štúdiu a zároveň citlivo napísané umelecké dielo s množstvom dramatických momentov, ktoré sa však nemanifestujú navonok, ale odohrávajú sa v duševných procesoch postavy. Jej sebapitva je hádam až príliš podobná, lebo každý motív, každá myšlienka sa tu analyzuje vo všetkých možných variantoch, takže text si vyžaduje maximálnu koncentráciu. Ale je to dielo, ktoré pripomína zábudlivej ľudskej pamäti kus desivej minulosti. Nejde však o osobné svedectvo; Tišma svoj román napísal po preštudovaní množstva dokumentov a tam natrafil na podobného kápa, čo ho podnietilo vytvoriť takúto postavu aj v umeleckom diele.
