“

Jeho osobité básne – zbierky Osvobozený Babylon-Slovenský Raj, Noční zvuk pionýrské trubky a Patagonie či Variace, Kecibely, Elegie, Nikdycinky alebo posledná kniha To by tak hrálo, aby nepřestalo – rozhodne nie sú určené širokej verejnosti. O to viac tešia fajnšmekrov, ktorí ich už párkrát pasovali na Seifertovu cenu.

Svojbytnosť a nezávislosť kládol Stankovič, ktorému priatelia nevraveli inak než Nikolaj, na prvé miesto aj vo filmovej publicistike. Nenechal sa odradiť zistením, že kritika, ktorá sa „tvrdohlavo“ riadi len a len umeleckými kritériami, prináša viac rizík, osočovania a dehonestovania než účelovej obľúbenosti či nebodaj až úcty.

Vždy vravel len a len za seba, vedel byť a bol nepríjemný a znepokojujúci. Dávnejšia veta o istom českom filme – „jeho najväčšou prednosťou je klasická minutáž“ – patrí ešte k menej ironickým.

„Špičky slovenskej kultúry? Z mojej brandže jednoznačne aspoň dve mená – Dušan Hanák a Rudo Sloboda. Škoda, že adaptácia jeho prózy Nátisk neuspela v žiadosti o český grant,“ ozýval sa v ňom člen Rady Štátneho fondu pre podporu a rozvoj českej kinematografie.

Vlani si na krste druhej knihy vtedy už zosnulého Gusta Dobrovodského povzdychol: „Keď sme v roku 1997 spolu uvádzali jeho debutovú knižku, nemyslel som si, že onedlho budem písať predslov k veršom z Gustovej pozostalosti.“ O pár mesiacov, ešte stále vlani, už so zlou predtuchou v hlase telefonoval, že ide na vážnu operáciu.

Dobrovodského verše, z ktorých zostavil dve spomínané knihy, mu učarovali rovnako ako drsná krása kysuckých Brízgaliek, kde sa zrodilo ich priateľstvo. V kopcoch, vo viac či skôr menej opravených bývalých pastierskych zruboch, trávil vyše dve desaťročia pravidelne časť leta.

Iste aj kvôli hubám, ktoré boli jeho veľkou vášňou. O to viac, a to tvrdil s plnou vážnosťou, že „v hubárskej literatúre sa zachovala v posledných päťdesiatich rokoch sloboda tlače“. A dôkaz? Mykologický zborník 1952 a článok istého českého vojaka, ktorý sa prehlásil za Volksdeutsch a slúžil na nemeckej ponorke vo Wehrmachte. Raz sa vynoril na ostrovčeku pri Nórsku, vyšiel z ponorky a bol očarený neskutočným množstvom nádherných húb. Pozbieral ich, vzal na ponorku a zostúpil späť do oceánu. „Keby to bolo cenzurované, autor by bol zrejme popravený. Mykologický zborník je jediný terén, kde cenzúra neexistovala,“ mienil Stankovič. „A potom ich v tej ponorke zožral.“

Sám od sedemdesiateho roku mohol publikovať len v samizdatoch alebo v exilových knihách a periodikách, čo si „poistil“ ešte podpisom Charty 77 a členstvom vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných. Výrazná osoba českého disentu a súčasne neprehliadnuteľná pražská „poťouchlá“ postavička, nepraktická a zásadová, výsostne nezávislá a slobodná. Vášnivý diskutér s neopakovateľnými rozkošatenými monológmi, ktorých koniec nikto nedokázal ani len približne predvídať.

„Nikolaj je asi jediným človekom na svete, ktorý dokáže skočiť do reči aj sám sebe.“ Skvelý bonmot, ktorého pravdivosť už týždeň spochybňuje len ten nešťastný prítomný čas. Určite by inokedy nedal veľa šancí ani svojmu kamarátovi, farárovi a pesničkárovi Sváťovi Karáskovi, dnes mu však v jeho pražskom svätostánku U Salvátora galantne prenecháva posledné slovo.

ALEXANDER BALOGH