Hamburg 5. marca (TASR) - Hlasným "aleluja" zamávala 12. marca 1999 vtedajšia šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová ratifikačnými protokolmi, ktoré jej odovzdali predstavitelia Poľska, Česka a Maďarska. Stalo sa tak v Trumanovej knižnici v mestečku Indepedence, štát Missouri.
Historické prvé kolo rozširovania Severoatlantickej aliancie bolo úspešné zavŕšené, nebolo však vonkoncom jednoduché, píše najnovšie vydanie nemeckého spravodajského magazínu Der Spiegel.
Týždenník približuje doteraz nepublikované materiály o tejto historickej udalosti, obsiahnuté v knihe bývalého amerického diplomata Ronalda Asmusa "Opening NATOďs Door".
Ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že rozširovanie aliancie sa odsunie do riadne vzdialenej budúcnosti. Západná Európa mala totiž obavy o politický osud ruského prezidenta Borisa Jeľcina a nechcela nahrávať jeho nacionalistickým rivalom.
V tejto komplikovanej otázke sa nedokázali dohodnúť ani nemecký kancelár Helmut Kohl a jeho minister obrany Volker Rühe. Kým Rühe, ktorý túžil skôr po kresle ministra zahraničia, bol už od roku 1993 dôsledným zástancom rozšírenia NATO o všetky štáty medzi Nisou a Odrou, kancelárovi Kohlovi sa zdala byť táto myšlienka príliš riskantná a chcel počkať na stanovisko americkej strany.
Kohlovi sa totiž zdalo, že ani americký prezident Bill Clinton si nie je rozšírením aliancie "veľmi istý". Proti prijatiu nových členov sa vyslovoval aj vtedajší minister obrany USA William Perry.
Rüheho snahy však podchytili republikáni okolo Newta Gingricha pri voľbách do Kongresu v roku 1994. Veľa Američanov poľského, českého a maďarského pôvodu sa totiž usadilo práve na americkom stredozápade, v štátoch USA, ktoré boli z hľadiska predvolebnej kampane nesmierne zaujímavé aj pre demokratov. Tak sa na stranu zástancov rozšírenia NATO pridal aj Bill Clinton a rozšírenie aliancie sa stalo súčasťou jeho predvolebnej kampane, pokračuje Der Spiegel.
Clintonovým protihráčom v transatlantickom klube sa stal francúzsky prezident Jacques Chirac. Ten sa odvolával na náhodné stretnutie s niekoľkými desiatkami ruských "babušiek" na uliciach Paríža, ktoré tvrdili, že NATO chce ich krajinu obkolesiť. Francúzsky prezident z toho vyvodil záver, že "ruský národ je vehementne proti rozšíreniu NATO."
V skutočnosti však nebol odpor Moskvy taký silný, ako si to mysleli Chirac a Kohl. Kremeľ si bol vedomý toho, že o celej veci rozhodne aj tak Clinton a rozhodol sa, že s americkou stranou bude radšej rokovať.
Moskva chcela totiž dosiahnuť právo spolurozhodovania v NATO a získať prísľub, že pobaltské štáty sa členmi aliancie nikdy nestanú. Obe požiadavky Rusov americký prezident zamietol. "Rusko môže s NATO spolupracovať, v aliancii však pracovať nebude," vyhlásil Clinton..
Predstavitelia európskych členov aliancie prišli príliš neskoro na to, že rozšírenie NATO už nemožno zdržiavať, a nepochopili ani to, že noví členovia aliancie budú povďační v prvom rade USA.
Európska nejednota sa prejavovala už pred bezmála desiatimi rokmi a starému kontinentu nepomohla ani skutočnosť, že nemecký kancelár Helmut Kohl sa v roku 1997 na summite v Madride napokon pridal na stranu USA. Francúzsko, ktoré chcelo do prvej vlny rozširovania aliancie zahrnúť aj Slovinsko a Rumunsko a oslabiť tak vplyv USA, zostalo so svojimi požiadavkami izolované.
Aliancia sa rozhodla začať proces rozširovania prijatím troch prvých nových členov - Česka, Maďarska a Poľska, uzatvára Der Spiegel.
