Alice Seboldová hovorí, že mala šťastie. Prepadli ju a znásilnili, ale nezavraždili. Na rozdiel od iného dievčaťa, ktoré v tom istom tuneli neďaleko Syracuse University útočník znásilnil a aj zavraždil. Preto Alice Seboldová nazvala svoju autobiografiu, ktorá v Spojených štátoch vyšla roku 1999, Lucky, čiže Tá, čo mala šťastie.
Predtým pracovala na románe, ktorý sa začínal takto „Moje priezvisko bolo Salmonová, čiže Lososová, ako tá ryba. Krstné meno Susie. Mala som štrnásť, keď ma 6. decembra 1973 zavraždili.“ Lenže fikcia a vlastná trauma sa tak miešali, že autorka odložila rukopis a spracovala vlastný osud v knihe, ktorej dala názov Lucky. Až keď tento jej príbeh vyšiel, mohla Alice Seboldová dopísať svoj román do konca.
A ten román - The Lovely Bones (Rozkošné kosti) - sa v Spojených štátoch stal prekvapením roka. Je to rozprávanie z perspektívy znásilnenej a zavraždenej Susie, ktorá sa dostala do ríše medzi životom a smrťou. Díva sa na Zem, pozoruje zúfalých príbuzných a svojho vraha, spomína si na svoj krátky a život a zvyká si na existenciu z medzineba. Vydavateľ rozoslal 4000 recenzných výtlačkov a v máji minulého roka, dva mesiace pred vydaním, odštartoval obrovskú marketingovú kampaň. Preložili ju do dvadsiatich piatich jazykov - do slovenčiny a češtiny zatiaľ nie - filmové práva sú už dávno predané.
Alice Seboldová vyťažila z čiernej kroniky vybrúsenú psychologickú štúdiu klasickej americkej bielej rodinky zo strednej triedy, žijúcej v navonok zdravom predmestí. Také autorka pozná z vlastnej skúsenosti, je dcérou novinárky a profesora španielčiny a vyrástla na kraji Philadelphie. To, čo bolo predtým len dôvodom k vzájomným výčitkám po vražde najstaršej dcéry Susie, vyvolá manželskú krízu aj krízu identity: matka vlastne nikdy nechcela mať deti, a už vôbec nie tri. Introvertný otec je na dne, nemá už silu na žiadnu spoločnú budúcnosť. Zároveň ten príbeh skúma tažký čas puberty: Susie len raz pobozká svojho spolužiaka Raya, do ktorého je zamilovaná. A tak vlastne v akomsi zastúpení lásku a sex objaví jej mladšia sestra. Realistické pasáže románu sú dobre psychologicky domyslené. Zaujímavý je aj portrét sexuálneho vraha, osamelého čudáka, ktorý stavia domčeky pre bábiky, vymýšľa si manželský život a žije svojími násilnými fantáziami.
Ale román má aj tretiu, ezotericky gýčovitú rovinu: posmrtnú existenciu Susie. Žije si v medzinebi svojich chutí a túžob: chodí do školy, v ktorej sú povinným čítaním dievčenské časopisy. Netelesné duše síce môžu zasahovať do svetského diania, ale v najsentimentálnejšej - Susie vhupne do tela svojej kamarátky a vyspí sa s Rayom - ktorý v nej skutočne spozná svoju zbožňovanú Susie.
Napriek brutálnej téme je to chlácholivá kniha - zrejme aj preto má taký veľký úspech. Ku koncu zvíťazí spravodlivosť. Posolstvo je pozitívne, hoci aj nie veľmi nové: život ide ďalej.
Autorka roky žila na alkohole a drogách, a ako hovorí, po ére „chronicky prázdnej peňaženky potenciálnej umelkyne v East Village“ sa jej predsa len podarilo preskočiť na optimistickú koľaj. Úspech si iste vie vychutnať. EDWIN GRASSMEIER
