O desaťročného Ondreja a dvanásťročnú Lenku sa rodičia veľmi nestarali. Momentálne sú v diagnostickom centre. Po dvoch mesiacoch ich premiestnia niekde bližšie k trvalému bydlisku rodičov a príbuzných.
FOTO PRE SME – JUDITA ČERMÁKOVÁ
V Diagnostickom centre pre deti v Košiciach sa ocitli dve deti z Medzilaboriec. Rodičia alkoholici sa o ne ani o ďalších dvoch súrodencov veľmi nestarali.
Keď si po deti prišli pracovníci sociálneho odboru Okresného úradu v Medzilaborciach, 14-ročný Peter riešil situáciu svojsky. Pokúsil sa o útek cez balkón z uzamknutého bytu na treťom poschodí. Chlapec chcel z balkóna preskočiť na borovicu rastúcu vedľa. Po skoku sa však konár borovice odlomil a chlapec spadol na zem. Pri páde utrpel poranenia hlavy so zlomeninou lebečnej kosti a momentálne je v nemocnici. Najstarší 17-ročný Tomáš s rodinou už dávnejšie nebýva. Desaťročný Ondrej a dvanásťročná Lenka však skončili v diagnostickom centre.
„Doma bolo lepšie, rady by sme sa tam vrátili, ale len k mame. Otec nás stále bil za pätorky, preto sme prestali chodiť do školy,“ vysvetľuje staršia Lenka a Ondrej ju dopĺňa: „Otec nás často naháňal okolo bloku. Bil aj mamu, rád si vypil. Raz som mu vylial z fľaše pálenku a nalial som tam čistú vodu. Vtedy som dostal poriadnu bitku.“
Vždy, keď sa doma pilo, sa vraj deti presťahovali k starej mame, ktorá im dávala jesť. Ak nemali kde spať, vlámali sa do škôlky, kde prečkali celú noc. „Len sme tam spali, trocha sme odlúpli lišty okolo dverí a dostali sa dnu. Okno zostalo celé,“ vysvetľujú svorne. Rady by išli domov a pýtajú sa nás, kedy sa tak stane.
„S otcom by bolo treba niečo urobiť, dal by som ho do basy,“ uzavrel len desaťročný Ondrej.
„Rodinu sociálni pracovníci sledovali od roku 1995,“ hovorí riaditeľka Diagnostického centra pre deti Ľubomíra Beláková. „Deti žili v alkoholickom prostredí. Jedno žilo začas u babky, v septembri boli všetky prevezené do krízového centra v Humennom a neskôr do Medzilaboriec. Utekali odtiaľ, nechodili ani do školy.“
„Deti sú spokojné, je o nich postarané, majú teplú stravu a sú v teple. Sú u nich badateľné hygienické návyky, vidieť, že sú zvyknuté byť samy. Občas spomínajú mamu, otca však nie. Rodičia tu zatiaľ neboli,“ vysvetľuje riaditeľka.
Po dvoch mesiacoch, počas ktorých deti absolvujú kompletné vyšetrenia, ich premiestnia niekde bližšie k trvalému bydlisku rodičov a príbuzných. „Nie je však vylúčené, že pôjdu i do pestúnskej starostlivosti.“
KRISTIÁN SABO
