Analytici však uvádzajú, že takáto kampaň by bola pomalšia, nákladnejšia a oveľa riskantnejšia.
Odmietnutie príchodu 62.000 amerických vojakov do krajiny tureckým parlamentom takmer vylúčil šance na otvorenie pevného severného frontu proti Bagdadu, podľa analytikov však tento vývoj neoddiali začiatok vojenského zásahu.
V náznaku, aké dôležité sú pre plány Spojených štátov turecké základne, ponúkol Washington Ankare podporu a pôžičky vo výške 30 miliárd dolárov pre ochranu tureckého hospodárstva pred otrasom z vojny.
Washington môže vyvíjať tlak na ďalšie hlasovanie parlamentu v nádeji, že súhlas napokon príde. Avšak za predpokladu, že vojna sa začne tento mesiac, už neostáva veľa času pre rozmiestnenie tisícov vojakov čakajúcich pri tureckom pobreží a ich prípravu na boj.
Tim Garden z Centra pre obranné štúdie na londýnskej King's College uviedol, že aj v prípade, ak by uplynulý víkend schválili príchod oddielov do Turecka, USA by stále potrebovali 45 dní na to, aby tieto oddiely uviedli do operačnej pripravenosti.
Mala to byť vojna na dvoch frontoch a teraz to bude vojna na jednom fronte, čo zvyšuje riziká a komplikácie pre USA, uviedol Joseph Cirincione z Carnegie Endowment vo Washingtone. Turecký front však nemusí byť kľúčovým pre veliteľa amerických síl v regióne generála Tommyho Franksa a jeho neotvorenie vojnové plány nezastaví.
O ďalších plánoch hovoril aj generál vo výslužbe Joseph Ralston, bývalý najvyšší spojenecký veliteľ v Európe a niekdajší zástupca náčelníka zboru náčelníkov generálnych štábov ozbrojených síl USA.
Ak sa prezident George W. Bush podľa neho rozhodne pre vojenskú operáciu v Iraku, možno ju uskutočniť s - alebo bez tzv. severnej varianty, hoci to bude ťažšie, povedal Ralston v televízii CBS. Ako dodal, Franks nie je niekým, kto by len tak sedel s jediným plánom.
Podľa správy nedeľňajšieho denníka Washington Post predpokladá plán Bushovej administratívy o súčasne prebiehajúcich vzdušných a pozemných operáciách, čo ostro kontrastuje s vojnou v Perzskom zálive v roku 1991, keď sa pozemná kampaň začala až po piatich týždňoch bombardovania.
Hlavný hrot útoku by udrel smerom na sever z Kuvajtu, pokým divízia so špecializovanými posilami, spolu asi 20.000 vojakov, by vyrazila južne z Turecka. Hoci vojakov a vybavenie môžu letecky dopraviť do kurdských oblastí na severe Iraku, dostať sily v takejto veľkosti do krajiny by bolo "logistickou nočnou morou", tvrdí Washington Post.
Podľa Cirincioneho by USA prišli o čas presunom jednotiek na základne v Kuvajte, ako aj vyslaním pozemných síl cez celý Irak z juhu. Dovtedy by sa však v Spojených štátoch mohol zvýšiť nesúhlas verejnosti s vojnou a z vojenského hľadiska mohli plánovači rátať práve s týmto časom pre obsadenie západoirackých ropných polí.
Ak by po začiatku nastalo v týchto oblastiach vákuum, mohli by ich zabezpečiť kurdské milície, uviedol Cirincione s tým, že tisíce vojakov by mohli po leteckom prevoze udržať severný Irak, pokým by dorazila ťažká technika.
Loren Thompson, analytik z Lexington Institute s blízkymi vzťahmi s americkou armádou, minulý mesiac povedal, že jedna zo stratégií zahŕňa presun približne 5000 príslušníkov pozemných síl pomocou odolných nákladných lietadiel C-17 Globemaster III.
Na kurdskom severe Iraku sa nachádzajú veľké časti územia, nad ktorými nemá Saddám Husajn kontrolu, a mnoho vhodných pristávacích dráh pre lietadlá C-17. Podľa Thompsona by americká armáda mohla najprv dopraviť menšie sily vrtuľníkom pre obsadenie dráh.
Garden poznamenal, že spojenci stále majú základne v Turecku, odkiaľ ich lietadlá dohliadajú na severoirackú "bezletovú" zónu. Podľa vysoko postavených amerických obranných predstaviteľov už USA rozšírili ciele náletov v bezletových pásmach o zbrane, ktoré by mohli brániť pozemnému vpádu.
Aktívna podpora Ankary by však napriek tomu pre Washington znamenala moslimského spojenca vo vojne, ktorú mnohí v regióne odsudzujú ako protiislamskú výpravu.
Bez prítomnosti amerických oddielov by turecké sily tiež čelili väčšiemu riziku konfrontácie s irackými Kurdmi po prípadnom prechode cez hranice.
