Je sobota 27. januára. Od chvíle, ako agentúry vydali prvú správu o ničivom zemetrasení, uplynulo necelých tridsať hodín. Pred šestnástimi hodinami ponúkli slovenskí záchranári prostredníctvom nášho ministerstva zahraničných vecí postihnutému štátu pomoc. Niektorí z nich sú vo výcvikovom stredisku záchranárskych psov v Trnave a čakajú. Každé zazvonenie telefónu zvyšuje v nich hladinu adrenalínu. Ak India ponuku slovenských záchranárov akceptuje, budú musieť v priebehu niekoľkých hodín odletieť na miesto nešťastia.

„Máme k dispozícii dvadsaťpäťčlenný tím, vrátane kynológov so psami, a sme pripravení okamžite ísť,“ hovorí riaditeľ Výcvikovej základne záchranárskych psov Marián Fabuš, ktorý sa v minulosti zúčastnil na záchranných prácach po zemetraseniach v Turecku a Tchaj-wane.

Bez povolenia sa nepomáha

Najväčším problémom pri poskytovaní pomoci oblastiam postihnutým prírodnými katastrofami je podľa záchranárov príliš zdĺhavý proces, ktorý odchodu jednotky do zahraničia predchádza. Medzinárodné pravidlá a štandardy sú v tomto neúprosné. Vyslanie záchranárskeho tímu do cudzej krajiny bez jej súhlasu sa im jednoducho prieči.

„Pamätám sa na záchranárske misie v Turecku aj na Tchaj-wane – tam neohlásené tímy domov neposielali. Je to logické, veď ak vám príde niekto v ťažkej situácii pomôcť, predsa ho neodmietnete. Myslím si preto, že by sme nemali čakať, až si nás vyžiadajú,“ hovorí netrpezlivo M. Fabuš, ktorý sa v priebehu posledných hodín niekoľkokrát telefonicky informoval u pracovníkov ministerstva zahraničných vecí o aktuálnej situácii. „Prvýkrát som volal o pol siedmej večer a oznámil som, že sme pripravení vyraziť. Vzápätí som dal pokyn, aby bol v pohotovosti celý vyhľadávací záchranný tím, to znamená, že som sa skontaktoval s kynológmi, operačný dôstojník vyzval banských záchranárov, hasičov a zdravotníkov.“

Odvtedy sú všetci v pohotovosti a vedia, že ak budú vyzvaní, musia byť do piatich hodín so všetkou výbavou na bratislavskom letisku.

Oproti predchádzajúcim záchranným misiám, predovšetkým do Turecka v auguste 1999, kde cestovali iba kynológovia, nastal už teda značný posun dopredu. „Je to už naozaj na inej úrovni a sme aj oveľa skúsenejší. Absencia komunikácie s našimi štátnymi orgánmi v minulosti spôsobila, že v čase zemetrasenia v Azerbajdžane alebo v japonskej Kóbe, sme boli už pripravení na letisku, no nakoniec sme nikam nešli. Našou prvou ostrou akciou bolo až Turecko, kde sme boli medzi prvými záchrannými jednotkami, a to aj napriek tomu, že sme odlietali až jedenásť hodín po prvom kontakte s úradom vlády. Boli sme tam jednou z najväčších výprav, s možno najlepšie vycvičenými psami, no žiaľ, bez techniky. Naše psy tak síce našli v ruinách vyše dvadsať živých ľudí, ale mnohí z nich sa už vyslobodenia nedočkali, pretože o záchranárov, ktorí disponovali technikou, bola núdza. Preto je dôležité, aby na takéto miesta išiel kompletný tím, v ktorom sú okrem kynológov aj záchranári s vyslobodzovacou technikou a lekár so zdravotníckym personálom,“ hovorí M. Fabuš.

Budeme mať národný záchranársky tím?

Pred vyše rokom bolo v Nemecku stretnutie riaditeľov vyhľadávacích a záchranárskych tímov, ktoré sa zúčastnili na záchranných prácach po ničivých zemetraseniach v Turecku a na Tchaj-wane. Zastúpené bolo aj Slovensko. Cieľom stretnutia bola najmä výmena profesionálnych skúseností medzi záchranárskymi tímami s cieľom zlepšiť ich koordináciu a spoluprácu pri odstraňovaní následkov katastrof. Zaznela jednoznačná požiadavka mať technicky vybavený, dobre vycvičený kvalitný a sebestačný národný tím. To znamená, že nebude mať požiadavky napríklad na ubytovanie, stravovanie, pohonné hmoty a bude mať aj patričné zdravotnícke zabezpečenie.

Projekt takéhoto národného záchranárskeho tímu bol slovenským orgánom predložený na sklonku minulého roka. Mali by ho tvoriť najmä záchranári z radov požiarnikov, kynológov, zdravotníkov a banských záchranárov. Jedným z autorov tohto projektu je Ing. Juraj Kopúnek, operačný dôstojník Mestského požiarneho zboru hlavného mesta SR Bratislavy. Práve bratislavskí požiarnici by totiž mali byť jednou zo zložiek budúceho národného záchranného tímu.

„Tento projekt už dnes bez problémov funguje na území Bratislavy. Chceme však z neho urobiť tím, ktorý by bol akčný aj na ostatnom území Slovenska a v zahraničí. V prvom rade však potrebujeme, aby ho štát podporil legislatívnou úpravou, pretože zatiaľ to robíme len na báze dobrovoľnosti, a aby preň vyčlenil najnutnejšie materiálne a finančné zabezpečenie. Momentálne sme ale už ochotní a pripravení poskytnúť komplexné služby záchranného tímu, to znamená vyslobodzovacie zariadenie, techniku a odborníkov – záchranárov, ak by nás o to indická strana požiadala,“ hovorí Juraj Kopúnek.

Jedným z faktorov, ktorý by mohol nasadenie záchranárskej jednotky v zahraničí urýchliť, je zaradenie do medzinárodnej organizácie INSARAG, od ktorej si postihnutý štát záchranárske tímy priamo vyžiada. Táto organizácia vznikla pred desiatimi rokmi práve preto, že pomoc do postihnutých oblastí chodila nekoordinovane a záchranárske tímy nedokázali vzájomne kooperovať. Dnes má INSARAG k dispozícii databázy národných záchranárskych tímov a koordinuje ich povolávanie a rozdeľovanie. Aj nástup jednotlivých tímov do akcie je tak oveľa rýchlejší, pretože sú vyzývané prostredníctvom dispečerského pracoviska OSN, často už niekoľko hodín predtým, ako sa správa o nešťastí dostane do médií. Ale na to, aby INSARAG zaradil národný tím do svojej databázy, sú potrebné garancie príslušnej vlády a s nimi súvisiace záväzky, napríklad zabezpečenie dopravy, ubytovania, stravovania či technického materiálu pre tím.

„Projekt, ktorý sme vláde predložili, toto všetko rieši. Predstavujeme si to tak, že by boli vytvorené sklady, kde by boli uložené potraviny, lieky a tylové zabezpečenie, ktoré by si záchranársky tím mohol pri nástupe do akcie kedykoľvek zobrať so sebou. Samozrejme, že nejde pritom iba o pomoc v zahraničí. Toto všetko by sme už dávno mali mať aj pre prípadný zásah na Slovensku, ak by k niečomu náhodou došlo,“ dodáva Juraj Kopúnek.

Na ťahu je štát

Atmosféra napätia, ktorá vládne vo výcvikovom stredisku záchranárskych psov, sa pomaly uvoľňuje. Pribúdajúce minúty a hodiny utvrdzujú všetkých v presvedčení, že slovenskí záchranári do Indie nepoletia. V sobotu o pol tretej popoludní, po takmer dvadsiatich hodinách čakania, ruší Marián Fabuš členom záchranného tímu pohotovosť.

„Už sa nič nestane, môžeme ísť pokojne domov,“ vyhlási presvedčivo. Z tohto názoru ho nevyvedie ani telefonát z ministerstva zahraničných vecí o niekoľko minút neskôr, v ktorom mu oznamujú, že po ústnej ponuke na vyslanie slovenského tímu záchranárov poskytli indickej strane predpoludním aj písomnú ponuku, zatiaľ však bez odozvy.

„Prípadný ďalší postup bol vraj už prerokovaný na úrovni prezidentskej kancelárie a ministerstva vnútra, takže ak by India ponuku prijala, malo by ísť všetko bez problémov a rýchlo,“ tlmočí Fabuš odkaz. Pred chvíľou zrušenú pohotovosť však už neobnovuje. Ako hovorí, aj tak sú všetci pripravení vyraziť. „Možno sa vám zdá, že chceme ísť von kvôli tomu, aby sme si urobili reklamu alebo výlet. Nie je to tak. V každej takejto akcii sa získava množstvo neoceniteľných skúseností, robia to tak všetky tímy. Veď kde inde si dokážete nasimulovať konkrétne podmienky, ak nie priamo v akcii. A poznatky, ktoré získame, sa potom dajú hocikedy využiť aj doma, ak sa niečo stane. Potom už netreba improvizovať,“ hovorí Juraj Kopúnek.

Záchranári, ktorí majú v budúcnosti tvoriť jadro prípadného národného tímu, budú teda naďalej čakať. Nielen na ďalšiu príležitosť, v ktorej by mohli preukázať svoje schopnosti a nabrať ďalšie skúsenosti, ale predovšetkým na postoj štátnych orgánov, ktoré sú teraz na ťahu.

„My sme, podľa môjho názoru, už teraz urobili oveľa viac, ako sme mali spraviť. Z vlastnej iniciatívy a zadarmo sme postavili akcieschopný záchranný tím, ktorý stačí iba zlegalizovať. Všetci títo ľudia chodia trénovať vo svojom voľnom čase. Okrem toho, celú našu činnosť, teraz hovorím najmä o kynológoch – záchranároch, financujeme z vlastných prostriedkov a vďaka niekoľkým málo sponzorom. Myslím si teda, že tento entuziazmus si zaslúži trochu pozornosti aj od vlády. Napokon, nerobíme to pre seba, ale pre štát. A keď už sme sa niekde ako záchranári raz dobre zapísali, postavili si latku na istú úroveň, nemali by sme ju podliezať,“ hovorí riaditeľ výcvikového strediska záchranárskych psov.

*****

Je utorok 30. januára predpoludním, viac ako sto hodín od katastrofy. Nádej, že pod troskami budov v západoindických mestách sú ešte živí ľudia, je už dávno viac-menej len teoretická a niektoré zahraničné vyhľadávacie a záchranárske tímy krajinu pomaly opúšťajú. Napriek tomu štartuje hodinu pred poludním z viedenského letiska špeciál, na palube ktorého sú rakúski, slovinskí a českí záchranári – kynológovia. Do Gudžarátu, kde sa ešte pokúsia o zázrak, ich vysiela medzinárodná organizácia kynológov. Jej členom Slovensko nie je.

ANDREJ ŠIMONČIČ