Chiracovo vzkypenie vystavuje nebezpečenstvu samotnú úniu. Mnohí ľudia v kandidátskych krajinách sú už dlho presvedčení, že sa ich krajiny nedostanú do únie ako rovnocenní partneri. Ich výhrady siahajú od nižších poľnohospodárskych dotácií pre kandidátov až k novým rozhodovacím mechanizmom, ktoré boli prijaté na summite v Nice pred dvoma rokmi. Mnohí ich vnímajú ako prostriedok, ktorého zámerom je posilniť moc veľkých členov na úkor malých.
Verejná mienka v niektorých kandidátskych krajinách bola rozpoltená vo vzťahu k únii i pred Chiracovými poznámkami. Teraz je dosť dobre možné, že protieurópske postoje zosilnia. I skalní stúpenci členstva v únii môžu mať pocit, že s ich krajinami nerokuje ako s rovnoprávnymi, keď sú šikanované za to, že majú iný názor než veľkí členovia. V každom prípade dal Chirac euroskeptikom novú muníciu na boj za vyslovenie „nie“ v referendách o vstupe do únie.
Francúzsko a Nemecko nechápu, že podpora, ktorú kandidátske krajiny vyslovili USA, nie je namierená proti „starej Európe“. Ide jednoducho o výraz vďačnosti USA za ich pomoc pri zvrhnutí komunizmu a neskôr za vytrvalosť v úsilí o rozšírení NATO i napriek námietkam Ruska v čase, keď únia chodila okolo vlastného rozšírenia ako okolo horúcej kaše. Malým štátom v strede Európy, ktoré boli v dejinách obeťami agresií, by nikto nemal zazlievať vieru, že USA sú jediným garantom ich bezpečnosti. Francúzsko a Nemecko by sa však nemali domnievať, že podpora USA sa rovná schváleniu vojny proti Iraku či iným krajinám. Kandidátske krajiny prejavili svoju vernosť USA vo chvíli, keď ich USA potrebujú. Podstata veci je zrejme v tom, že cítia, že dokiaľ nebude funkčný európsky bezpečnostný systém, môžu stále na ochranu svojej bezpečnosti a nezávislosti potrebovať USA.
Kandidáti sú medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ak odmietnu vyjadriť podporu USA, na ktoré sa spoliehajú ohľadom svojej bezpečnosti, Američania ich budú považovať za nelojálnych. Keď jasne odmietli podporiť francúzske a nemecké protiamerické postoje v súčasnej kríze, označili ich za nelojálnych voči únii.
Priznanie východoeurópskej dilemy však vôbec nemôže ospravedlňovať arogantnú ranu, ktorú Chirac uštedril jednote kontinentu ako celku. Najurážlivejším a najnebezpečnejším aspektom jeho vyjadrenia je znak rovnosti, čo položil medzi EÚ a Francúzsko s Nemeckom. Nezaútočil na Britániu, Španielsko ani na Taliansko za ich podporu USA, tak ako zaútočil proti Východoeurópanom.
Chiracove poznámky zdôrazňujú vzdialenosť únie od ideálnej rovnoprávnosti všetkých členov. Jeho ostré slová môžu úplne zmariť niektoré z reforiem, ktoré v súčasnosti prerokúva Konvent a ktoré majú zefektívniť rozhodovací proces vnútri únie tým, že dajú vzniknúť inštitúciám, ktoré by napokon dávali väčšiu moc krajinám s väčším počtom obyvateľov.
Takéto reformy môžu fungovať len za predpokladu, že veľké členské štáty nepodľahnú pokušeniu zneužiť tieto mechanizmy na obchádzanie alebo bezohľadné potláčanie záujmov malých krajín. Chiracov výbuch je taký ničivý pre európsku jednotu práve preto, že podkopáva toto najzákladnejšie jadro dôvery.
© Project Syndicate
Autor: JIŘÍ PEHE(Autor bol hlavným politickým poradcom bývalého českého prezidenta Václava Havla)
