„Moja ‘hlboká vecnosť‘ sa prejavila len raz v živote. Otec ma donútil prihlásiť sa na vysokú hutnícku: ‘Musíš mať chlieb v ruke, tie svoje hlúposti si môžeš písať popri tom.‘ Prijali ma, a ja som začal chodiť poza školu. Až po tomto ‘vecnom‘ argumente mi otec dovolil prihlásiť sa na FFUK, kombinácia slovenčina – dejepis. Výsledok: svoje hlúposti nepíšem popri tom, mám ich priamo v pracovnej náplni. Ďalej: nepochybujem o sebe často, ale sústavne, a čo sa týka poľnohospodárstva, som mestské dieťa. Aj keby mi išlo o život, nerozoznám raž od ovsa. Ešte tak občas niečo poriadne pohnojím. A so športom to naozaj nepreháňam; nemám síce slabé pľúca, ale vôľu. Stopercentnou pravdou je však záver charakteristiky: nie som fanúšikom spoločenských a rodinných udalostí, a tak pravidelne unikám pod zámienkou, že mám prácu. Aby som však nevyzeral ako klamár, niečo aj napíšem. Bác! A tajomstvo môjho grafomanstva je vonku!“