Jaroslava Blažková vydala v šesťdesiatych rokoch zbierky próz Nylonový mesiac, Jahniatko a grandi a niekoľko kníh pre deti. Začínala ako redaktorka Smeny, prepustili ju pre jej politické postoje, nejaký čas pracovala v mestskom záhradníctve. Od roku 1968 žije v Kanade. FOTO – PETER PROCHÁZKA
Prsty sú osobnosti, majú rôzne povahy. Zvlášť prsty na nohách majú silnú individualitu. V knižke Jaroslavy Blažkovej Rozprávky z červenej ponožky sa všetkých päť jeden po druhom vyďube z ponožky a hlásia sa svojmu pánovi – majiteľovi. Čo iné môže od služobníctva žiadať malý nudiaci sa škôlkar iné, ako rozprávky? Tak každý porozpráva svoju rozprávku, od Čatára Palca až po malého Malíčka, ktorý chcel rozprávať a rozprávať, ale nevedel čo a nakoniec sa všetky prsty príšerne povadili.
JAROSLAVA BLAŽKOVÁ bola v šesťdesiatych rokoch najobľúbenejšia spisovateľka na Slovensku. Rozprávky z červenej ponožky vyšli pred niekoľkými týždňami s pôvodnými ilustráciami, vo svojej prvej reedícii. Autorka po okupácii emigrovala a oficiálne tu prestala existovať. Rozprávky z červenej ponožky pôvodne vyšli roku 1969. Sú to presne také rozprávky, aké si majiteľ prstov v červenej ponožke prial, také, aké by deti rozprávali sami sebe, keby neboli malé a mali trpezlivosť ich domyslieť.
V knižke je venovanie „môjmu Marekovi“. Autori často venujú knihy niekomu – manželkám, láskam, rodičom. Neplatilo vo vašom prípade to venovanie doslova? Rozprávali ste Rozprávky z červenej ponožky pôvodne práve len jemu?
„No, čítala som mu ich, najprv som si ich musela napísať, lebo ja zas nie som nejaká rodená ľudová rozprávačka, takže len tak rozprávať by som mu ich nevedela.“
Ako vám napadlo vymýšľať rozprávky z ponožky?
„Myslím, že prvotný bol ten nápad s ponožkou, lebo viem, že som ich musela Markovi napísať päť. Pršteky mali svoje charaktery, prštek poľovník rozprával o paštrnákoch, palculienka mala lyrickú rozprávku – a Marek mi skvele prihrával, vedel otočiť slovo a okamžite sa hurónsky zasmiať.“
Ktoré rozprávkové knihy sú vašou klasikou?
„Dobšinský, samozrejme, a Božena Němcová, predovšetkým, to som, myslím, čítala s najväčším čitateľským zaujatím, akého som bola v živote schopná.“
Klasické ľudové rozprávky sú v skutočnosti veľmi krvavé príbehy, nie?
„Sú, pravdaže. Napokon, pôvodne ani neboli pre deti. Pamätám sa tiež, že som ich pri čítaní redigovala, aby boli aspoň trošku chlácholivé. Takí bratia Grimmovci, to bol samý krutý mord, to jednoducho nešlo.“
Preto majú v Rozprávkach z červenej ponožky klasické rozprávky neklasické konce?
„Áno. Zlý vlk musel za trest za svoju pažravosť roznášať na hlavnej stanici kufre, na to som bola celkom hrdá.“
Čo je pre vás podstatné v detskom príbehu?
„Humor, asi. Nie je nič, čo by mali deti radšej.“
V týchto dňoch vyjde vo vydavateľstve Aspekt vaša nová detská knižka Minka a pyžaminka. Pre aké veľké deti bude?
„Svojím laickým odhadom som ten vek určila na šesť až osem, alebo deväť rokov, asi tak ako Rozprávky z červenej ponožky. Som zvedavá, aká bude reakcia, pretože je viac lyrická, než komická.“
Detský megabestseller Harry Potter priniesol po celom svete novú módu: deti začali čítať. Tiež ste ho čítali? Páčil sa vám?
„Myslím, že Joanne K. Rowlingová mala jeden z tých skvelých nápadov, ktorý prichádza raz za sto rokov. Každé dieťa túži čarovať. Každé by chcelo začarovať toho, koho nemá rado. Pravdaže som ho čítala, veď inak by som bola pre mojich vnukov úplne mimo.“
Vymýšľate ich aj vnukom?
„Áno, len v angličtine, mám problém so smiešnymi slovami.“
Páčili sa im Rozprávky z červenej ponožky?
„Páčili, ale najmä si všimli, že to úbohé dieťa asi chodilo celý týždeň do škôlky v tej istej neopratej ponožke. Ľutovali ho a boli zhrozené.“
