e pripustiť, že človek sústavne obklopený masou sa už nepodobá na Dona Quijota ani na Fabricea del Donga, ani na Proustove postavy. Ani na mojich rodičov, ktorí sa kedysi ruka v ruke mohli pomaly túlať po chodníkoch.“ Dnes vyjdete z bytu - hovorí Milan Kundera v Le Monde - aby ste boli pohltení masou, čo sa rinie po ulici, po všetkých uliciach, po cestách a autostrádach. Kundera cituje knihu Salmana Rushdieho Posledný vzdych Maura, kde sa píše: „žijete rozpučení v lone davového šialenstva“ a „váš vlastný príbeh si musí raziť cestu masou“.
Čo je to dav? pýta sa český spisovateľ usadený v Paríži. „Pre mňa je toto slovo spojené so socializmom. Najskôr v jeho pozitívnom zmysle, dav, ktorý manifestuje, robí revolúciu, oslavuje víťazstvo, a potom v negatívnom zmysle, kasárenský dav, disciplinovaný dav, usmernený dav.“ Človek patriaci do tohto davu má - povedané Kunderom - málo možností konať, lebo jeho malé kontrolované gestá nemajú žiadnu šancu uviesť do pohybu sled zreťazených udalostí v dobrodružstve.
„Dav, v ktorom sa odohrávajú Rushdieho romány,“ píše sa v Le Monde, „má esteticky odlišný, ak nie protikladný charakter; ide o dav, ktorý sa vymyká poriadku. Dav, ktorý je slobodný, veľmi slobodný, aktívny, podnikavý, mafiánsky, komplotujúci, invenčný. V Rushdieho románoch je všetko nečakané, burleskné alebo bláznivé.“ Milan Kundera píše, že v Rushdieho dave si každý chráni slobodu, „ani policajti sa neriadia pokynmi veliteľov, ale peniazmi mafiánov, ktoré nimi manipulujú s hravou nezodpovednosťou. A hľa, škandál: Rushdieho postavy sú originálne, šarmantné, s bohatým životom, vyžarujúce mimoriadnu epickú krásu - až tak, že si neuvedomujeme, že tento oslňujúci epický gejzír je gejzírom zla.“
Milan Kundera popisuje Rushdieho najsilnejšiu postavu - Auroru, matku protagonistu. Tá napriek jedinečnému vnútornému životu vchádza do diania románu bránou zločinu: štrnásťročné dievčatko vkĺzne do kaplnky, kde vidí svoju starú matku. Tá sa pred oltárom, kľačiac na kolenách, modlí a zrazu sa v záchvate zrúti. Aurora by mala privolať pomoc, ale pretože starú matku neznáša, priblíži sa k nej, hľadí na ňu a nehýbe sa. Starena už nemôže rozprávať, pohľadom preklína vnučku. Kundera je scénou fascinovaný, tvrdí, že je vyrozprávaná tak majstrovsky, až sa zlo objavuje v podobe, v akej ho možno uzrieť len zriedkavo a teda „vo všetkej svojej kráse“. „Musíme prijať neakceptovateľné, teda, že tieto kvety zla sú kvetmi slobody,“ pokračuje Kundera.
