ch druhov vtipov o večne roztržitých profesoroch vždy bohvieprečo s dáždnikom.“
Nasleduje príbeh o dáždniku: „Einstein práve dokončil prednášku na pražskej univerzite (istý čas tam učil) a pripravoval sa na odchod. Pán profesor, zoberte si dáždnik, vonku prší! Einstein sa zamyslene pozrel na svoj dáždnik opretý v rohu miestnosti a odvetil študentovi: Drahý priateľu, to, že často zabúdam na dáždnik, je preto, lebo ich mám dva. Jeden doma a druhý na univerzite. Samozrejme, teraz by som si jeden z nich mohol zobrať, keďže, ako ste veľmi správne povedali, vonku prší. Avšak potom by som už mal dva dáždniky doma, ale ani jeden tu. Po týchto slovách vykročil do dažďa.“
Dáždniková línia sa tiahne strednou Európou: „Kafkovu Ameriku otvára ten istý motív nepohodlného, prekážajúceho a stále strateného dáždnika. Uprostred tlačenice Karl Rossmann s ťažkým kufrom vystupuje z parníka kotviaceho v New Yorku; zrazu si spomenie, že svoj dáždnik zabudol na lodi. Batožinu zverí do opatery mladému mužovi, s ktorým sa zoznámil počas plavby, a keďže vchod do lode je upchatý davom, zíde po neznámom schodisku a blúdi po chodbách; až kým nezbadá otvorené dvere kajuty a vnútri nejakého človeka, lodného kuriča. Pustia sa do reči a zhovorčivý kurič sa začne sťažovať na svojich nadriadených. Keďže ich rozhovor trvá už istú chvíľu, kurič pozve pre väčšie pohodlie Karla do kajuty.“
„Je to vtip, na konci ktorého Karl, pochopiteľne, zostane bez kufra aj bez dáždnika,“ komentuje Kundera, „Áno, vtip, ibaže Kafka nám ho nerozpráva tak, ako sa vtipy zvyčajne rozprávajú; ale zoširoka, v detailoch vysvetľuje každé gesto, až kým sa nám príbeh nezdá vierohodný; Karl sa pokúša vyliezť na posteľ a smeje sa, že je nešikovný. Po rozhovore s kuričom si zrazu uvedomí, že mal ísť radšej po kufor, ako zostať tu a dávať rady.“ Podľa Kunderu Kafka zakrýva nepravdepodobné pravdepodobným, čo dodáva tomuto románu tak ako všetkým jeho románom neopakovateľný šarm magickosti.
