Milan Kundera bol jedným zo spisovateľov, ktorý v posledných desaťročiach nastolil pojem strednej Európy. „Pojem strednej Európy, hoci s obmedzeným dosahom, ostane vždy potrebným, v niektorých situáciách až nevyhnutným výrazom. Už len svojím obsahom odhalil hrozbu Jalty, ktorá nechcela potvrdiť takú hranicu medzi východnou a západnou Európou, akú história vytvorila za takmer dve tisícročia, ale takú, ktorú vytvorilo rozloženie síl medzi troma veľmocami na konci jednej svetovej vojny. Pojem stredná Európa sa mi však stal blízky aj z iných, oveľa osobnejších príčin, ktoré už nemajú s politikou nič spoločné. Stalo sa tak vtedy, keď som si začínal uvedomovať, že slová román, moderné umenie, moderný román znamenajú pre mňa čosi iné než pre mojich priateľov vo Francúzsku. Nebol to nesúhlas, ale skromné konštatovanie rozdielu medzi tradíciami, ktoré nás formovali.“

Francúzska moderna, pokračovanie vzbury Baudelaira a Rimbauda, „našla svoj výsadný spôsob vyjadrenia v maliarstve a najmä v poézii, ktorá sa stala jeho osvojeným umením. Román bol naopak exkomunikovaný (zvlášť surrealistami), považovaný za starý a zastaraný, bez poézie, neschopný výbuchu predstavivosti, ktorá je základnou podmienkou moderného umenia. Franz Kafka, Robert Musil, Hermann Broch, Witold Gombrowicz. Vždy som ich mal rád, ale po mojom príchode do Francúzska sa mi ich dôležitosť zjavila v prekvapujúcej dimenzii. Tvorili skupinu, školu, hnutie? Nie, boli to solitéri. Boli k sebe aspoň solidárni? Ani to nie; úprimná sympatia medzi dvoma Viedenčanmi, Brochom a Musilom neexistovala; Gombrowicz sa ani k jednému z nich nehlásil a o Kafku sa takisto neveľmi zaujímal.“

Milan Kundera ich už predtým niekoľkokrát označil za veľkú plejádu strednej Európy. „Naozaj, tak ako hviezdy v plejáde, aj ich obklopuje prázdnota, sú jeden od druhého vzdialení.“