ktoré mu vyšli v poslednom desaťročí.

Mojíka však zaujíma nielen umelecká prax avantgardy, ale aj dejiny avantgárd. Tak teraz v útlej knižočke Áno a nie futurizmu (Lukapres, Bratislava 2001) vysvetľuje vznik, vývin a význam jedného z najradikálnejších umeleckých smerov začiatku 20. storočia, ktorý mal iniciačný vplyv na dadaizmus, kubizmus a surrealizmus, poznačil celú epochu a všetky oblasti umenia.

Jeho zakladateľ, taliansky básnik a dramatik Filippo Tommaso Marinetti (1876 - 1944), študoval v Paríži, kde aj vystúpil roku 1909 v denníku Le Figaro s prvým manifestom futurizmu a formuloval v ňom zásady nového umenia.

Mojík správne poznamenáva, že to muselo pripomínať skôr ultimátum, oznamujúce vypovedanie vojny nepriateľovi než manifest umeleckej skupiny. Bodaj by nie, ak sa napríklad v bode 9 vyskytujú takéto formulácie: „Velebíme vojnu, jedinú hygienu sveta, militarizmus, patriotizmus, anarchistickú deštrukciu, krásne myšlienky, ktoré zabíjajú, a pohŕdanie ženou.“ Bezhraničný nihilizmus, ku ktorému už nebolo potrebné pridávať v bode 10 ani vyhrážky typu „chceme zničiť múzeá a knižnice“, slúžil, pochopiteľne, len ako provokačný efekt, napriek tomu, že Marinetti bral manifest asi najvážnejšie.

Ako uvádza Mojík, futurizmus si získal aj robotníkov, čo je iste historická rarita. Tento smer bol okrem iného výrazom obdivu k technike, rýchlosti, strojom, dynamike nového života. Kdesi som sa stretol s tvrdením, že Marinetti vymyslel futurizmus v lietadle. Futuristi cítili, že zoči-voči civilizačnému pokroku nemôže básnické slovo ostávať v pozícii pasívneho deskriptora sveta, že treba skoncovať s tradíciou. Odtiaľ pochádza Marinettiho okrídlený výraz „oslobodené slová“. Futuristická poézia nerešpektuje syntax, prídavné mená, príslovky; slovesá by sa mali používať len v infinitíve, báseň nepotrebuje logiku, ani melódiu a harmóniu, uprednostňuje sa hluk, kakofónia, estetický účinok sa má dosahovať šokmi, ba aj grafická stránka básne sa musí vymaniť z klasického usporiadania.

Mojík zhromaždil veľa poznatkov o tomto umeleckom smere, ktorý sa rýchlo rozšíril po celej Európe a špeciálne v Rusku (Majakovskij, Chlebnikov). Neobišiel ani Čechy, kde o ňom podrobne informoval Karel Teige, a osobitné heslo mu vo svojej doteraz veľmi podnetnej knihe, sprevádzanej ukážkami zo svetovej a českej avantgardnej poézie - Moderní básnické směry (1937), venoval Vítězslav Nezval. Túto knihu, napodiv, neuvádza Mojík ani v registri použitej literatúry.

Mojíkov itinerár po európskom futurizme má výlučne popularizačný ráz a spĺňa predovšetkým informačnú funkciu. Jeho áno patrí futurizmu ako umeleckému experimentu, ktorý doniesol nové podnety, jeho nie agresivite, ktorú často propagoval najmä Marinetti.