Mali ste v roku 1970, keď sa Šok z budúcnosti dostal na pulty kníhkupectiev, dojem, že bude mať taký obrovský vplyv?

Úspech Šoku treba hľadať v tom, že sme túto knihu spolu s mojou ženou Heide napísali zrozumiteľným jazykom, aby zaujala aj obyčajných ľudí. Emócie, ktoré okolo knihy vzkypeli, nás však prekvapili. Keď sa hovorí o zmenách, ľudí to zasiahne na citlivom mieste. Vtedy sa všetko vyvíjalo náramne rýchlo. Dnes ešte rýchlejšie.

Prispôsobili sa tomuto tempu nasledujúce generácie?

Nezdá sa mi. Nestačí totiž iba rýchlo zareagovať, treba sa rýchlo rozhodnúť. Naša genetická výbava však limituje našu schopnosť generovať rýchle rozhodnutia. Týka sa to jednotlivcov, ale aj biznisu, parlamentov, vlád a iných inštitúcií. Urýchliť sa dá konanie súkromných podnikov a zariadení. Možno urýchľovať činnosť ľudí. Lenže budúcnosť sa približuje takým závratným tempom, že nemáme dosť času, aby sme si poriadne premysleli rozličné komplikované a nevyhnutné riešenia a rozhodnutia. Túto skúsenosť zažíva množstvo ľudí.

Možno nás paralyzuje lavína informácií…

Nič, čoho je príliš veľa, nie je dobré. Smrť človeka môže spôsobiť aj priveľa zmrzliny. Hlavným problémom však nie je nadbytok informácií. Preťažení sú najmä tí, čo musia rozhodovať. Každý človek, každá organizácia dokáže prijať v danom čase iba istý počet kompetentných rozhodnutí. Kým sa nezmení naša biologická výbava, dovtedy bude naša schopnosť spracovávania informácií limitovaná. Existujú však mocné nástroje umožňujúce narastajúce množstvo informácií čoraz lepšie organizovať. Najjednoduchším príkladom sú telefónne čísla. Prečo sa najskôr používali iba tri, potom štyri, a nie hneď sedem čísel? Najmä preto, že zapamätať si sedem čísel je oveľa ťažšie. To je najtriviálnejší príklad segmentovania informácií. Dokážeme ich triediť na čoraz vyššej úrovni zložitosti, máme čoraz lepšie modely organizácie údajov. Vďaka tomu dokážeme zvládnuť čoraz mocnejší tok informácií.

A to zhoršuje kvalitu našich rozhodnutí?

Presne tak. Poznám niekoľko úradníkov vo významných funkciách, ktorí priznávajú, že nedokážu už absorbovať všetky informácie, nevyhnutné pre naozaj kompetentné rozhodnutia, takže čoraz častejšie musia rozhodovať aj ich podriadení. Kto týchto pracovníkov vyberal? Ľudia sa musia rozhodovať čoraz rýchlejšie bez náležitých vedomostí. Existuje aj veľká disproporcia medzi počtom nevyhnutných rozhodnutí, dostupnými informáciami a požadovanou rýchlosťou odpovedí. Údajov je dosť, sú však v nesprávnych rukách.

Ľudia sú inteligentní, inštitúcie hlúpe?

Áno. Aj keby v americkom Kongrese sedeli samí svätci a géniovia, aj tak by produkovali hlúpe rozhodnutia, pretože proces rozhodovania je beznádejne zastaraný.

Ako to vplýva na biznis?

Objavila sa zvláštna koncepcia, podľa ktorej sa dnes mení všetko tak rýchlo, že aj sama idea stratégie sa stáva anachronizmom – od všetkých sa vyžaduje pružná prispôsobivosť podmienkam a udychčaná činorodosť. Ibaže to je omyl. Činorodosť nemôže nahradiť stratégiu. Ak nemáme vlastnú stratégiu, potom sa staneme súčasťou cudzej a začneme reagovať iba na vnútorné okolnosti a podnety. Nie je to nijaká tragédia, pokiaľ nám je jedno, kam ideme. Príklad: ideš na letisko a je ti jedno, kam poletíš. Dav ťa unáša tam, odkiaľ práve vypravujú lietadlo. Odletíš do Pago Pago či do Patagónie, ale tvoja batožina do Portlandu. Stratégia nie je len dôležitá, ale absolútne nenahraditeľná. Neznamená to však, že máme zaviesť päťročnice, ako to donedávna robili Rusi, a potom tvrdohlavo mašírovať k cieľu bez ohľadu na všetko ostatné. To by už bolo nebezpečné.

Pohovorme si o nejakej konkrétnej stratégii v biznise. Napríklad o vstupe na trh. Je aj dnes, keď je konzument taký nestály, nevyhnutné, aby sme boli na trhu prví?

Byť prvým znamená vždy riziko, lebo každá zmena sa stretáva s odporom. Toto riziko však možno premeniť na výhodu. Zoberme si zákon „narastajúceho obratu“. Ten tvrdí, že čím viac produktov vyrábame, tým väčšia je jeho hodnota. Tento zákon protirečí axióme priemyselnej éry, podľa ktorej hodnota čohokoľvek rastie tým rýchlejšie, čím zriedkavejšie sa tento produkt vyskytuje. Nie je to však univerzálny zákon, neosvedčuje sa hocikedy a v ľubovoľnom odvetví. Platí iba na niektorých trhoch. Vari najdôležitejšou koncepciou, ktorú sme opísali v Šoku z budúcnosti, bola téza, že v spoločnosti i hospodárstve bude narastať rôznorodosť. Podniky a firmy sa čoraz viac odlišujú, majú čoraz menej spoločného. Preto som v súvislosti s pravidlami v biznise náramne skeptický. Riaditelia a konzultanti firiem majú sklon zovšeobecňovať koncepcie, ktoré si to vôbec nezasluhujú. V systéme masovej výroby (druhej vlny) to ešte malo význam, ale vo chvíli, keď začnú dominovať individuálne potreby, ide o nezmysel. (Toffler opisuje rozvoj ľudstva ako vlny. Prvá vlna zmenila poľnohospodárstvo, druhá prebehla v znamení priemyselnej revolúcie. Dnes žijeme v období tretej vlny – dominuje veda, ktorej motorom sú informačné technológie a narastajúca potreba slobody).

Dnešná decentralizovaná spoločnosť je priam opakom našich predstáv o budúcnosti spred 50 rokov. Už dávno malo zvíťaziť kolektívne myslenie a scentralizovaná moc. Po uliciach sme sa mali pohybovať vyrovnaným krokom ako roboty. Dnes však hovoríte o svete, v ktorom sa na moci bude podieľať aj jednotlivec. Prestala byť budúcnosť tým, čím bývala?

Áno. Voľakedajší géniovia, napríklad Orwell, ale aj celý rad spisovateľov science fiction, sociológov a iných bádateľov, vychádzali z jednoduchého predpokladu: viac technológie, väčšia masovosť. My sme však už vtedy tvrdili, že jednou z hlavných zmien bude nárast rôznorodosti, nie uniformizácia.

Budúcnosť má zrazu zlú reputáciu….

To záleží od krajiny a kultúry. Najhoršiu povesť má v Európe. Napríklad: európskou reakciou na rozvoj genetického inžinierstva je panika namiesto racionálnej kritiky. Panika sa prejavuje obavami o verejné dobro. Európa si sama píli konár na ktorom sedí; robí tak už dávnejšie – celé roky ignorovala rozvoj informačných technológií. Európe hrozí, že s výnimkou farmaceutického a chemického priemyslu sa ocitne mimo hlavného prúdu najnovších technologických inovácií. Ide o úkaz, ktorý má hlboké korene v kultúre. Väčšina Japoncov hľadí do budúcnosti s optimizmom.

Pritom japonská kultúra biznisu nie je natoľko zameraná na konkurenciu ako americká.

Súhlasím. Ide o hlbší proces. V anglickej knižnici nájdeme celé regály kníh o histórii monarchie, o viktoriánskych záhradách. V japonskej knižnici prevládajú knihy o budúcnosti dopravy, medicíny, budúceho rozvoja miest, atď. Naproti tomu nám, Američanom, chýba aj minulosť aj budúcnosť. Sme takí, ako hlásali reklamy Pepsi-coly v 60. rokoch: sme generáciou prítomnosti. Sme zameraní na „tu a teraz“. Z toho vyplýva presvedčenie, že stratégia nie je dôležitá.

Ako sa zmenila úloha klienta na súčasnom trhu?

Stal sa súčasťou výrobného procesu. Stáva sa spojencom výrobcov, spoluproducentom. Voľakedy sme všetko robili sami: obrábali pôdu, šili si šaty, stavali domy. Priemyselná revolúcia výrobcu a spotrebiteľa rozdelila. V Detroite sa vyrábali autá, ktoré kupovali ľudia v celej krajine. Producent a konzument sa nestretávali. Teraz klient dodáva výrobcom informácie o tom, čo potrebuje. Bez toho by výroba chrlila produkty, ktoré by nikto nekupoval. Preto vznikajú čoraz košatejšie odvetvia priemyslu technológií; výrobcovia a spotrebitelia spolupracujú. Ich vzťahy radikálne mení a posilňuje internet. Keď sa v novom aute pokazí spojka, už nemusíš donekonečna reklamovať. Sadneš k internetu a oznámiš: „Kúpil som auto, ročník 2001, má plno nedostatkov. Ako ste na tom vy?“ Na druhý deň sa prihlási 700 rovnako postihnutých. Dáte sa dokopy a obrátite sa na súd.

Ste optimista?

Som. Ibaže všetky tie zmeny majú aj odvrátenú, znepokojujúcu tvár. Ide o jav, ktorý nazývam koniec pravdy. Technológie klamstva a manipulácie sa rozvíjajú rýchlejšie ako technológie verifikácie. Nástroje vzájomného klamania sú silné ako nikdy predtým.

Dezinformácia, na to nezabúdajme, je jednou z odrôd informácie. Ako však označiť poznatok, ktorý už nie je aktuálny, pretože je nepresný a zavádzajúci? Nazývam ho nevedomosťou. Tej je plno. Ľudia všeličomu veria; veria faktom či procesom, ktoré už nie sú pravdivé.

Napríklad?

Napríklad školy. Americký systém vzdelávania je nekvalitná inštitúcia pripomínajúca fabriku. Pumpuje do hláv zastarané informácie pomocou zastaraných metód. Nejde iba o to, že sa neaktualizujú učebnice prírodných vied. Nemyslíme na budúcnosť detí, za ktoré nesieme zodpovednosť. Ak máme v hlave obraz fabrických komínov a hospodárstva výrobného pásu, pripravujeme deti na taký model života, ktorý sme si sami osvojili. Formujeme ich ako surovinu pre výrobu. Je to masové obrábanie najcennejšej suroviny bez ohľadu na individuálne potreby. Dávame im úlohy, ktoré ich majú pripraviť na opakujúce sa úkony vo fabrike či v úrade. Takto to robíme už sto či stopäťdesiat rokov. Dnes takáto výučba naše deti zavádza. Voľakedy šéfovia potrebovali najmä naše svaly, nie naše hlavy. Dnes sa v čoraz väčšej miere pracuje na objednávke; verbujú sa ľudia schopní produkovať inovácie, bystré hlavy, ktoré majú vysoké ciele a výzvy.

Akú úlohu budú hrať v ére vedy a pružnom zamestnaní odbory?

V Spojených štátoch klesol v poslednom desaťročí počet organizovaných odborárov z 18 na 13 miliónov. Vedenie odborov musí riešiť dilemu: buď svoj odbor rozpustí, alebo sa spojí s inými, alebo ho musí zreformovať. Ak skúmame odbory ako biznis, potom ide o hromadenie členských poplatkov, ktoré sa využívajú na rôzne ciele. Odbory však nehrajú iba ekonomickú, ale aj spoločenskú úlohu. Napríklad pracovníci druhej vlny, teda robotníci, ktorí bojujú o svoje záujmy s veľkou firmou, potrebujú ochranu aj dnes. V Amerike je takýchto ľudí čoraz menej. Odbory zväčša nedokážu organizovať ani tzv. knowledge workers, teda robotníkov vedomostí. Odborársky model u nás rýchlo zastaráva.

Existuje už tzv. digital divide, nová priepasť medzi ľuďmi, odlišujúcimi sa tým, či majú prístup k novým informačným technológiám, napríklad k internetu?

Existuje, ale to sa zmení, lebo maximálne sprístupnenie internetu je v záujme biznisu. Firmy súťažia, ktorá pošle klientom viac účtov. To vyvracia staré marxistické tézy, podľa ktorých elity budú sťažovať komunikáciu chudobných. Elity však potrebujú čo najotvorenejšiu komunikáciu. Napríklad taký telefón: biznis ho potreboval, aby fungoval, konkuroval, spájal sa so svojimi zamestnancami, klientmi. Diktátori sa síce pokúšali brzdiť rozvoj telefónu, ale márne. To isté platí o internete. Jeho rozvoj je v záujme najvplyvnejších síl našej spoločnosti.

Internet zohrá významnú rolu v boji s biedou. Na svete je síce ešte plno miest, kde nemajú elektrinu, pitnú vodu a bieda je taká strašná, že na internet zatiaľ nemožno ani pomyslieť. Nové vynálezy, bezdrôtová komunikácia, satelity, nové zdroje energie však dotlačia internet aj do najväčšieho zapadákova. Napríklad: v Peru je istá dedina, kde sú všetci roľníci v sieti on-line a predávajú svoje produkty do New Yorku, vďaka čomu ich zisky trojnásobne vzrástli. Ešte nedávno nikto na peruánskom vidieku ani len netušil, že potencionálni záujemcovia o ich ovocie žijú v New Yorku či v Toronte. Iba takto bude rentabilné produkovať výrobky aj v malých množstvách. Túto možnosť nazývam mikroobchod. Som presvedčený, že vďaka internetu objavíme milióny podobných minitrhov, že vznikne mikroobchod na veľkej škále, ktorý zabezpečí pracovné príležitosti miliónom ľudí na celom svete.

Čo bude nasledujúcim krokom vo svetovej sieti?

(Po chvíli mlčania) Biosieť. Web-bio. Práve som si tento termín vymyslel. Internet bude prepojený s biológiou. Informačné techniky už dávnejšie ovplyvňujú biotechnológiu. A tá teraz začína spätne vplývať na informačné techniky a zdá sa, že sa nevyhnutne staneme svedkami najčudnejších kombinácií týchto odvetví.

Aké budú dôsledky odstránenia limitov vyplývajúcich z biológie?

Neviem. Iba špekulujem. Považujte to za science fiction. Ibaže, dnes žijeme vo svete, ktorý bol voľakedajšou science fiction. V Šoku z budúcnosti sme špekulovali o možnosti projektovať vlastné deti ešte pred narodením, vybaviť ich rozličnými schopnosťami. Dnes by som si želal, aby moje dieťa malo čuch ako pes, aby reagovalo na pohyb ako žaba, jedným slovom, aby malo rozšírené schopnosti. Je pravda, že dnešná spoločnosť ešte ani morálne, ani intelektuálne nevyspela natoľko, aby sme čosi podobné robili. Ale pokiaľ ide o technologické možnosti, hovoríme o čomsi, čo je viac ako pravdepodobné.

Čo vás najviac prekvapilo odvtedy, ako ste napísali Šok budúcnosti?

To, že niektoré naše myšlienky sa presadili až po 20 až 30 rokoch, a to napriek tomu, že Šok mal obrovský úspech. Iba vtedy, keď v 80. rokoch začali veľké firmy prepúšťať desaťtisíce zamestnancov, podaktorí pochopili, že sa čosi deje. Niektoré myšlienky akceptujeme až vtedy, keď strácame pôdu pod nohami. Nebyť slepej samoľúbosti, mohli sme byť včas pripravení.

BUSINESS 2.0 (Los Angeles Times Syndicate)

Ilustrácia: ZIKMUNT JANUSZEWSKI