V českom preklade doteraz vyšli knihy Chucka Palahniuka Klubu bitkárov a Program pro přeživší. FOTO - AP
Vždy, keď sa mu minú nápady, vyjde si na záhradu narúbať drevo. Potom sa zas vráti k počítaču. Chuck Palahniuk vyzerá tak, že by ste si vedeli celkom dobre predstaviť, že prípadný writer‘s block rád prekoná aj tým, že zabehne do lesa a zloží tam holými rukami jeleňa. Palahniuk je veľký muž s krkom, s akým by sa mohol predviesť v reklame na rolák. Na verejnosti vystupuje vo vojenských nohaviciach a džínsovej košeli bez rukávov. Vyzerá presne tak, ako sa čítajú jeho knihy.
Tvrdí, že fyzická práca patrí k tvorivému procesu rovnako dobre ako samo písanie. Až v kontemplatívnom prázdne mechanických pohybov môže vzniknúť priestor, v ktorom jeho útržky nápadov nadobúdajú tvar.
Príbehy Chucka Palahniuka, v priemere asi tristostranové, až praskajú pod tlakom jeho energie. Jeho postavy sú ľudia, na ktorých sa spoločnosť rozhodla zabudnúť a oni na to reagujú agresívnym - aj voči sebe - zúfalstvom. A panoramatický obraz spoločnosti, ktorý nám k tomu ponúka, je bezútešný. Preto v ňom americkí recenzenti od jeho románu Klub bitkárov, ktorý sa v hlavných úlohách s Bradom Pittom a Edwardom Nortonom stal ešte aj hollywoodskym trhákom, vidia „kronikára spoločenského rozkladu, apokalyptického jazdca medzi novými americkými autormi“.
On volá svoju metódu „nebezpečné písanie“. Román Program pro přeživší je považovaný za dokonalú ukážku jeho filmovej prózy na hranici bolesti: úsečné vety, opakovanie, vyhýbanie sa priamej reči, bleskové strihy. Absolútne zostručnenie. „Ľudia,“ hovorí Palahniuk o svojom spôsobe práce, „už dnes jednoducho nie sú zvyknutí spracúvať väčšie množstvá textu. Treba sa pokúšať zachytiť ten vývoj bez toho, aby sme čitateľa podcenili. Pre mňa je to istý druh minimalizmu: dynamika redukciou.“
Príbeh Program pro přeživší sa ako vždy u Palahniuka začína koncom. Desaťtisíc míľ nad Austráliou sedí Tender Branson v kokpite prázdneho dopravného lietadla a čaká, kým sa minie posledná zásoba benzínu. Ešte mu zostal čas porozprávať svetu svoj príbeh, a tak ho rozpráva rovno do čiernej skrinky - svoju veľkú životnú spoveď. „Jediný rozdiel medzi samovraždou a martýrskou smrťou spočíva v mediálnom spravodajstve,“ naučil sa ku koncu svojho pekelného života.
Ako posledný zo samovražednej sekty to z marketingového experta, chirurga a ultrafundamentalistu dotiahol na mediálneho guru. Premenil rodinnú farmu na gigantické smetisko amerického porno priemyslu a opustila ho aj jeho priateľka.
„Humor,“ hovorí Palahniuk, „je rozhodujúci, kto by sa inak zaoberal tvojimi príbehmi? Bez humoru by to boli iba obyčajné slzotvorné braky.“
V Klube bitkárov navštevuje hlavná postava svojpomocné skupiny rakovinových pacientov, aby si pomohla utrpením iných. Tender Branson využíva linky dôvery pre samovrahov, aby sa zoznámil s dievčaťom. Palahniuk svojím ostrým tónom nepochybne zasiahol citlivý bod. Má obrovské množstvo čitateľov, jeho posledné knihy figurujú na rebríčkoch bestsellerov New York Times.
„Neviem, či sú moje romány apokalyptické, ako o nich píšu,“ hovorí pre New York Times. Pozorujem okolie, hovorím s ľuďmi, počúvam historky. Každého priateľa som vymaľoval v niektorej z kníh. Či som cynik? Materiálom je každodenná realita. Ja len kompilujem.“
Filmové práva na knihu Program pro přeživší sú už dávno predané. Jedenásty september odtlačil filmový projekt do neurčitej budúcnosti. Na film o šialencovi, ktorý sa zámerne zrúti s lietadlom, je zatiaľ ešte trochu skoro. Skôr či neskôr však príde jeho čas.
Chuck Palahniuk sa môže spoľahnúť na masochistickú žilku svojich krajanov. O tom, nakoniec, píše knihy.
