Vyľakal som sa: tak dlho a intenzívne som užíval počítač, až mi odišiel harddisk. Podľahol som panike. Moje prsty, odvyknuté od ručného písania perom či ceruzou, hľadali nejakú klávesnicu, do ktorej by znovu mohli trieskať. Po úmornom hľadaní som našiel písací stroj. Svojho času to bol špičkový model a ešte k tomu elektrický, ale mne sa zdal teraz ako predpotopný kafemlynček na ručný pohon. Samozrejme, že som dávno zabudol, ako sa na ňom píše, ako sa nastavujú okraje, ako sa robia riadky… Potom som sa pustil do hľadania kopírovacieho papiera čiže kopiráka, aby som mohol svoje myšlienky rozmnožovať. Nakoniec som dopísal svoju dennú dávku a skončil som ako stroskotanec so začiernenými prstami. Celý deň som hľadal sám seba. Vyľakalo ma to. Naozaj nás technický pokrok tak zotročuje? Ak áno, je najvyšší čas začať s otužovaním. Čo keby sme si niekedy vyskúšali život bez elektriny, tepla, auta, dopravy, počítačov… Možno to ešte niekedy budeme potrebovať.