Niektoré holé hlavy patria ambicióznym manažérom, iné gangstrom. Niekedy sa to dokonca prelína. Ale nechcem moralizovať: chcem hovoriť o tých vlasoch. Som dieťa šesťdesiatych rokov. Krátky čas sa mi podarilo nosiť dlhé vlasy, ktoré toto zázračné obdobie privialo aj do našich končín. Nikdy som nemal dlhé vlasy také dlhé, ako by som si prial. Raz som podľahol nátlaku mojej mamy, inokedy školy a potom sa mojich vlasov zmocnila armáda. Vystrihala ma ponižujúco nakrátko, aby mi ukázala, že voči nej nemám šancu. Dlhé vlasy boli pre nás, deti šesťdesiatych rokov, viac než iba dlhé vlasy. Bola to vzbura, revolta, stotožnenie sa s našimi súputníkmi v slávnych kapelách a v literatúre. Keď som odchádzal porazený a ponížený z holičstva, prisahal som si, že keď mi to už nebude môcť nikto zakázať, budem nosiť dlhé vlasy. Potom však prišla príroda a čas a keď sa spoja títo dvaja, niet úniku. Vlasy mi pomaly začali odchádzať a táto ich dezercia z mojej hlavy pokračuje dodnes. Ale aj tak sa nedám vystrihať dohola: pokladal by som to zradu chlapca, ktorý bol voľakedy mnou. Dodnes ma dojíma, keď vidím po uliciach chodiť štyridsať- päťdesiatročných fotrov – s dlhými vlasmi. Poznáme sa: veď pochádzame všetci z jedného mesta, ktoré sa volá Sixties. A držím im palce, aby čo najdlhšie vydržali. Oni, aj ich vlasy.