Dobrá správa: stále je dosť ľudí, ktorým záleží na slovách svojho materinského jazyka. To ma vždy poteší: pretože keď niekomu záleží na slove, pravdepodobne mu záleží aj na myšlienke. A keď ľuďom záleží na myšlienkach, znamená to, že to s nimi, s nami, ešte nie je také zlé.
Napísala mi čitateľka tejto strany a upozornila ma, že som nesprávne použil slovo rozšafný. Možno si spomínate: písal som o tom, ako rozšafne rozdávame želania všetkého najlepšieho. Pani mi odporučila, aby som sa pozrel do slovníka. Začal som od základu: navštívil som Etymologický slovník pána Machka, kde som sa na svoje prekvapenie dočítal, že toto slovo, ktoré som pokladal za írečito slovenské či slovanské, pochádza z nemeckého rechtschaffen. Nemecký slovník mi vysvetlil, že to znamená čestný, statočný, poriadny, plniaci si povinnosti. Potom som si otvoril náš, asi najnovší, elektronický slovník SLEX ‘99, kde pod heslom rozšafný čítam: márnotratný, márnivý, rozhadzovačný. V tomto zmysle som toto slovo použil aj ja. Lenže pod ním bol aj druhý význam: prezieravý, rozvážny, opatrný. Teda priam opačný zmysel. Pri tomto druhom význame bola poznámka: zastaráv., čo nemôže znamenať nič iné iba: zastarávajúce. To sa občas stáva: slova zastarávajú. Ale že sa ich význam zvrhne priam na ich opak, to sa prihodí iba zriedka. Ak sa z jedného akurátneho, prezieravého slova stane slovo – márnotratník, ľahkomyseľník, tak to už nie je dobrá správa. Slovo samo za to nemôže. Môžeme za to my, ktorí dávame prednosť rozhadzovačnosti pred rozvážnosťou. Ktovie, ako to funguje u Nemcov. Či sa aj ich poriadne, povinnosti si plniace „rechtovné“ slovo mení na svoj opak. Ale aj tak som milej pani čitateľke vďačný za to, že ma prinútila prelistovať si niekoľko slovníkov a započúvať sa do odtienkov jazyka, ktorý nám osud daroval ako materinský.
