Zimbabwiansky diktátor Robert Mugabe má do krajín Európskej únie vstup zakázaný. Minulý týždeň však dostal výnimku a prišiel do Paríža na dvojdňový francúzsko-africký summit. Mugabeho privítal sám francúzsky prezident Jacques Chirac, ktorý zožal za Mugabeho poriadnu kritiku doma aj v zahraničí. Pohoršená bola najmä Veľká Británia a denník The Sun na Chiracovu adresu napríklad napísal, že „dážďovka sa schádza s netvorom“. FOTO - ARCHÍV TASR
Ian Smith, posledný belošský predstaviteľ bývalej Rodézie, dnešného Zimbabwe, hlasoval v posledných voľbách za opozičné Hnutie za demokratickú zmenu. FOTO - ARCHÍV TASR
Zločinom Európy voči Afrike bol aj spôsob, akým jej belosi vrátili slobodu, hovorí posledný biely premiér voľakedajšej Južnej Rhodézie Ian Smith„Zločinom Európy voči Afrike nebolo iba jej podrobenie a kolonizovanie, ale aj spôsob, akým jej belosi vrátili slobodu a nezávislosť. Nemali z Afriky zutekať v kostýmoch ušľachtilých liberálov a falošných osloboditeľov, mali Afričanov na slobodu pripraviť,“ povedal v rozhovore pre Gazetu Wyborczu IAN DOUGLAS SMITH, posledný biely premiér voľakedajšej Južnej Rhodézie, dnes republiky Zimbabwe, kde prezident Mugabe ničí donedávna prosperujúci štát čiernych a bielych Afričanov.
Nezožiera vás pocit viny? Robert Mugabe, človek ktorému ste v roku 1980 odovzdali vládu v Rhodézii - Zimbabwe, bráni dnes svoju moc tak, že vo veľkom vyvlastňuje majetky bielych farmárov a štát, ktorému vládne, radšej úplne zničí, než by moc odovzdal niekomu inému.
„Prečo by som mal mať pocit viny? Vari som to bol ja, kto z vlastnej vôle odovzdal Mugabemu moc? Nie! Prinútila ma k tomu britská premiérka Margaret Thatcherová a jej minister zahraničia lord Carrington. Márne som im vysvetľoval, že Mugabe je komunista a komunisti sa nikdy nezmenia. Podľa mňa je komunizmus spojený skôr s osobnosťou ako s ideológiou. Povedal som Britom, že Mugabe, skôr alebo neskôr Zimbabwe zničí a potom už bude neskoro bedákať. Moja predpoveď sa splnila, ale mne to neprinieslo nijaké zadosťučinenie. Ten človek chce zničiť moju krajinu. Krajinu, ktorá kedysi bývala najkrajším miestom pod slnkom. A mohla by sa ním opäť stať, keby sa jej podarilo zbaviť sa Mugabeho.“
Prečo Britom tak záležalo na tom, aby moc prešla do rúk Mugabeho?
„V roku 1979 ma Briti prinútili rokovať s Mugabem a Joshuom Nkomom, vodcami komunistických černošských partizánov, ktorých podporovali Sovietsky zväz a Čína. Nkomo bol favoritom Moskvy. Možno preto sa Západ rozhodol pre Mugabeho, ktorého podporoval Peking.“
Keby ste sa nedohodli s vodcami partizánskych armád, občianska vojna, ktorá v Rhodézii zúrila od 60. rokov, by vašu vládu aj tak odstránila.
„Keby nie komunisti, rovnako ustráchaní ako moji susedia a Briti, vojnu by som neprehral! Moja armáda by si s partizánmi Mugabeho a Nkoma poradila. Všetko som mal pod kontrolou. Nešťastie sa začalo v roku 1975, keď komunisti zvrhli v Portugalsku Salazara a vzdali sa svojich kolónií, Angoly aj Mozambiku. Portugalci dodnes hovoria, že darovali svojim kolóniám slobodu. Nech nás Boh chráni pred takou slobodou! Portugalci si podrobili tieto krajiny a stáročia ich vykorisťovali. A potom, zo dňa na deň, nezodpovedne a bezhlavo odtiaľ zutekali. Vôbec sa nestarali o to, čo sa s Angolou a Mozambikom stane. Nemožno sa čudovať, že moc po nich prevzali komunisti a rozpútali občianske vojny. Vojna v Mozambiku trvala dvadsať rokov. V Angole sa prestalo bojovať iba nedávno, po Savimbiho smrti. Mozambičania i Angolčania by mali účet za svoje nešťastie a biedu vystaviť Portugalsku.
Do roku 1975 ovládali celý juh Afriky belosi: v Mozambiku a v Angole boli Portugalci; v Južnej Afrike Búri a Angličania; Namíbia bola súčasťou Juhoafrickej únie. V Rhodézii sme vládli my. Spoločne sme bojovali proti komunizmu a chaosu, ktoré ovládli skoro celý zvyšok Afriky. Keď Portugalci, takmer do jedného zdupkali z Mozambiku, Mugabe a Nkomo tam postavili svoje základne. V Rhodézii nemali šancu. Atakovali nás z územia Mozambiku, z teritória nezávislého, komunistického a voči nám nepriateľského štátu. Navyše: v roku 1979 nás zradila Juhoafrická únia. Premiér John Vorster zrazu vyhlásil, že nás už nemôže vojensky podporovať a poradil mi, aby som sa dohodol s Mugabem a Nkomom. Povedal som mu, že sa zbláznil. Lenže on a jeho minister zahraničia Pik Botha neprestajne mleli svoje. Vyjednávali s prezidentmi Tanzánie a Zambie (voľakedajšia Severná Rhodézia), že budú tolerovať Juhoafrickú úniu, ak ma Vorster presvedčí, aby som odovzdal moc v Rhodézii černochom. Nechápal som, ako Vorster mohol takej hlúposti uveriť. A tak som sa s Mugabem a Nkomom dohodol.“
Obaja boli komunisti a podľa vás nemali v krajine veľkú podporu. Nemohli ste začať rokovania s iným černošským politikom, ktorý podporu mal?
„Pokúsil som sa o to. Hovoril som s Able Muzorewom. Dal som mu kreslo premiéra v dočasnej vláde. Ukázalo sa však, že to bol slabý politik. V Afrike je iba málo dobrých vodcov.“
Ktorého afrického politika pokladáte za schopného?
„Predovšetkým Nelsona Mandelu. Takých ako on niet nielen v Afrike, ale ani vo svete. Thabo Mbeki, súčasný prezident Juhoafrickej republiky, je tiež dobrým prezidentom. Schopných vodcov mala vždy Botswana. Všetci, Khama, Matsire či teraz Mogae vládnu múdro a poctivo. To nie sú despotovia. Dosť dobrý je aj Chissano z Mozambiku. Poctivými ľuďmi boli aj prezidenti Tanzánie a Zambie - Nyerere a Kaunda, ale ten ich africký socializmus priniesol ich krajinám iba biedu. Nuž, schopných naozaj nebolo veľa…“
Nečudo, veď Briti, Francúzi či Portugalci nielenže neškolili čiernych Afričanov ako budúcich vodcov, ale všetkých, čo sa pokúšali nadobudnúť si vzdelanie označili za nebezpečných podvratníkov.
„Preto vravím, že zločinom Európy voči Afrike nebolo iba jej podrobenie a skolonizovanie, ale najmä spôsob, akým jej bola prinavrátená sloboda. Bývalí kolonizátori sa preobliekli do kostýmov ušľachtilých liberálov či osloboditeľov, pričom sa ani len nepokúsili pripraviť Afričanov na slobodu. Západ podľahol nátlaku ľavicových strán vo svojich vládach, OSN sadlo na lep komunistov, ktorí vymysleli dekolonizáciu iba preto, by získali v Afrike a v Ázii spojencov, pomocou ktorých chceli ovládnuť svet.“
Keď ste v roku 1965 vypovedali poslušnosť Veľkej Británii, a zároveň ste jednostranne vyhlásili nezávislosť britskej kolónie Rhodézia, rozmýšľali ste vôbec o lepšej príprave Afričanov na vykonávanie moci?
„Vyhlásenie nezávislosti bolo jediným spôsobom záchrany krajiny. Vedeli sme, že Briti chcú udeliť Rhodézii nezávislosť a odovzdať ju do rúk černochov. Vedeli sme však aj o tom, čo sa udialo v bývalých britských kolóniách po vyhlásení nezávislosti: v Keni, v Zambii, v Ugande. Videli sme, čo sa stalo v Kongu - Kinshase, odkiaľ utiekli Belgičania. Odvšadiaľ, z celej Afriky sa k nám sťahovali bieli osadníci. Hovorili o pogromoch, znásilneniach, lúpežiach, krádežiach, o totálnom chaose a vojnách. Ako zvrchovaná moc kolónie sme nemohli dopustiť, aby rovnaký osud postihol aj Rhodéziu. Vyhlásili sme nezávislosť bez ohľadu na to, čo povie zvyšok sveta. Napriek sankciám a bojkotu sa nám podarilo vybudovať znamenite zorganizovaný štát s prosperujúcim hospodárstvom. A uisťujem vás, že keby nás nechali na pokoji, dnes by sme si všetci, belosi i černosi, volili parlament i prezidenta v slobodných voľbách. Boli by to naozaj demokratické voľby, nie také, aké organizuje Mugabe. Nadávali nám, obviňovali nás z rasizmu, ale nikde v Afrike nežili černosi tak šťastne ako v Rhodézii.“
Prečo potom podporovali Mugabeho partizánov, ktorí chceli všetko zničiť? Keď im bolo tak dobre, prečo nepodporovali vás alebo aspoň Able Muzorewu? Prečo pri prvých slobodných voľbách zvolili Mugabeho a Muzorewu ignorovali?
„Naši Afričania podľahli šikovnej propagande Mugabeho a Nkoma. Navyše, tí politici, s ktorými sme sa chceli podeliť o moc, sa ukázali ako celkom neschopní. Opakujem: všetko zavinili Briti a ich unáhlenosť.“
Prvé roky Mugabeho vlády vaše ponuré predpovede vyvrátili. Nekonali sa pogromy proti belochom, nová moc vyhlásila politiku národného porozumenia a mimoriadne úspešne spravovala štát.
„To je pravda, bol som milo prekvapený. Zdalo sa, že Mugabe na svoju revolučnú rétoriku zabudol. Ba čo viac, podchvíľou ma navštevoval, aby sa so mnou poradil.“
Prečo sa tak zmenil?
„Spočiatku bol neistý, učil sa vládnuť. Cítil, že svet ho pozoruje a oceňuje. Keď však získal sebadôveru a svet sa prestal zaujímať o to, čo sa v Zimbabwe robí, začal vládnuť ako despota. Je to mimoriadne závistlivý, márnivý človek. Neznesie nijakú konkurenciu, nepripustí ani najnevinnejšiu kritiku. Napokon sa stalo to, čoho som sa najviac obával: prebudoval Zimbabwe na diktatúru jednej strany, ktorú riadia nekompetentní a skorumpovaní politici.“
Neuľahčili mu vaši rodáci, bieli Zimbabwčania, cestu k diktatúre? V roku 1980 ste sa vzdali politickej moci, uspokojili ste sa s hospodárskou mocou, ktorú vám Mugabe sľúbil. Bielych podnikateľov a farmárov ani najmenej nezaujímalo, čo Mugabe robí, kým nesiahal na ich majetky a nestaral sa o ich obchody. Tolerovali tyraniu, korupciu a nekompetentnosť ministrov a úradníkov tak dlho, kým nezačali ohrozovať ich. Keď sa odhodlali protestovať, bolo už neskoro.
„Máte pravdu. Boli sme naivní, zameraní iba na seba. Nežili sme najhoršie, verili sme, že Mugabe ocení naše nezasahovanie do politiky a nesiahne na naše majetky. Tak sme sa dostali na okraj politiky. Dnes je Mugabemu ľahko obviňovať bielych Zimbabwčanov, že im ide iba o ich bohatstvo, nie o zlepšenie postavenia všetkých občanov a celej krajiny.“
Nemali ste vycúvať z politiky?
„Áno, bola chyba, že sme to neurobili. Hoci: belosi predstavovali vtedy sotva jednu stotinu celkového počtu obyvateľov. Vo voľbách sme nemohli uspieť a tak sme sa na nich nezúčastňovali. Keby sme boli politicky prezieravejší a chodili voliť, Mugabe by teraz nemohol vykrikovať, že sa nepovažujeme za občanov Zimbabwe, ale iba za majiteľov tunajších fabrík a fariem. Lenže my sme rovnakí Zimbabwčania ako Mugabe a jeho druhovia. Tu sme sa narodili, nemáme inú vlasť. Aj my sme africkí domorodci.“
Bieli farmári sa kŕčovite držia svojich majetkov, vo väčšine prípadov takých rozľahlých, že ich nedokážu sami obhospodarovať. Takto poskytujú Mugabemu príležitosť šermovať heslami o poľnohospodárskej reforme, mobilizovať bezzemkov a získavať vo voľbách ich hlasy. Nebolo by múdrejšie odovzdať časť neobhospodarovaných pozemkov černochom a uchrániť si tak svoje farmy?
„Určite by to bolo múdrejšie. Mugabemu však nejde o prideľovanie pôdy bezzemkom. Jeho poľnohospodárska reforma je iba nástrojom v politickom boji. Na bielych farmárov zaútočil až vtedy, keď sa tí v obavách, že načisto zruinuje krajinu, obrátili na opozíciu. Priznávam však, že mnohých z nás zahubila naša skúposť, ľpenie na pôde. Dlho sme verili, že si uchováme celú hospodársku moc a vplyv, všetky naše majetky. Uznáte, že je ťažké žiadať od farmárov, aby podobrotky rozdávali niečo, čo pokladajú za svoje zákonom garantované vlastníctvo. Samaritáni sú aj v týchto končinách vzácnosťou.“
Marcové prezidentské voľby sa pokladajú za sfalšované, lenže Mugabe ich vyhral a predĺžil tak svoju moc. Vyvlastňuje bielych farmárov a hovorí, že nebude banovať, ak do jedného odídu z krajiny. Hovorí aj to, že pochybil, keď spolupracoval s bielymi, pretože zožal iba nevďak. Za svoj omyl považuje aj to, že vám osobne dovolil ostať po roku 1980 v Zimbabwe, vraví, že vás mal radšej postaviť pred súd a odsúdiť pre vojnové zločiny a vykorisťovanie Afričanov. Myslíte si, že biela rasa má ešte v Zimbabwe nejakú budúcnosť?
„Mugabe ohrozuje nielen mňa a ostatných belochov, ale všetkých občanov tejto krajiny. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som ešte vládol, aj Afričania žili lepšie ako dnes. Trestali nás medzinárodnými sankciami a bojkotom, ale boli sme aspoň bohatí. Dnes je Zimbabwe chudobný štát. Preto sa všetci musíme zjednotiť, aby sme sa Mugabeho zbavili. Musíme vypísať nové voľby, zvoliť si novú moc. Ešte nie je neskoro, ale príliš dlho už čakať nemôžeme. Mugabe sám neustúpi. Verím, že sa tak stane bez násilia. Zimbabwčania sú výnimočne trpezliví a mierumilovní ľudia. V minulosti bola opozícia rozprášená a slabá. Dnes máme Hnutie demokratickej zmeny, silné a zjednotené, ktoré by vyhralo nielen prezidentské, ale aj parlamentné voľby, keby ich Mugabe nezmanipuloval. Aj ja som volil hnutie. Poznám jeho vodcu Morgana Tsvangiraia. Je to poriadny chlapík.“
Pred voľbami ste dramaticky vyzvali všetkých Zimbabwčanov, aby hlasovali za Hnutie demokratickej zmeny, čo vám neskôr vyčítali ako medvediu službu. Mugabe začal hlásať, že hnutie je iba bábkou v rukách belochov a Iana Smitha, ktorý si chce opäť získať moc.
„Hlúposť. Nemienim sa vrátiť do politiky.“
Myslíte, že sa ešte niekedy dostane biely politik na čelo afrického štátu?
„Nemyslím. V Afrike žije ešte veľa belochov, ale na čele afrických štátov by mali byť černosi. Je to ich kontinent.“
Gazeta Wyborcza
