Britský bulvárny The Sun „potešil“ Francúzov špeciálnym vydaním s Chiracom – červom. FOTO – BBC
Čo sa týka hrozby veta, Chiracova hovorkyňa povedala denníku International Herald Tribune, že Francúzsko určite nezablokuje kolo rozšírenia únie plánované na budúci rok. Čo teda spôsobilo ten prekvapivý výbuch francúzskeho prezidenta? Lebo na summite šéfov únie nešlo ani tak o Irak, ako o podobu budúcej zahraničnej politiky únie a vízia predložená Francúzskom neuspela, aspoň nie nateraz.
V pozadí debaty o Iraku sa skrývali dve kľúčové otázky. V prvej vládne v EÚ zhoda: rozhodnutia o použití vojenskej sily musia spĺňať prísne právne a diplomatické kritériá. Napriek názorovým rozdielom na Irak sa Blair, Chirac, Aznar i Schröder zhodnú v tom, že vojna v Iraku nesmie viesť k rozpadu systému medzinárodného práva a inštitúcií. V tomto smere sa Európa kolektívne nezhoduje s asertívnou politikou súčasnej vlády vo Washingtone.
Aj Británia by bola privítala, keby prezident George Bush jasnejšie definoval dôvod na zásah v Iraku a investoval viac do budovania medzinárodnej podpory. Nejde tu o byrokratizáciu zahraničnej politiky – spomenuté kritériá sú zárukou, že sa svet vyhne neuváženým prípadom použitia sily, s ktorými má Európa tragickú skúsenosť. Nejde o a priori protiamerický postoj, ale o snahu zachovať relatívne stabilný medzinárodný systém, ktorý sa začal rysovať po páde komunizmu.
Do debaty o Iraku však vstupuje ďalší prvok, na ktorom vládne v únii rozkol: čo je dôležitejšie pre budúcnosť Európy – jednotnosť únie alebo dobré vzťahy s USA? Pre krajiny, ktoré zakladajú vlastnú bezpečnosť na prípadnej vojenskej pomoci z Washingtonu, je situácia nepríjemná. Vedie k rozkolu so spojencami v únii a v mnohých prípadoch aj ku konfliktu medzi vlastnými zahraničnopolitickými prioritami. Prijali taktiku čakania, kým kríza pominie, a oponovania snahám skompromitovať postavenie USA v Európe, a to často napriek búrlivým protestom verejnosti.
Zahraničná politika Paríža tento problém nemá. Už desaťročia je založená na postavení Francúzska ako protiváhy USA. Deväťdesiate roky boli pre Francúzsko utrpením, lebo po konci studenej vojny a po konflikte v Perzskom zálive sa Washington dostal do pozície zdanlivo nedostihnuteľného suveréna. Ale sympatie sveta k Washingtonu začali klesať, hlavne po nástupe prezidenta Busha. Kríza na Blízkom východe otvorila príležitosť.
Ako poznamenal vplyvný francúzsky autor Dominic Moisi, ak by sa Parížu podarilo definovať zahraničnú a bezpečnostnú politiku únie podľa svojich priorít, tak by sa mnohonásobne zosilnil vplyv Francúzska na svet. Situácia vyzerala ružovo: pridalo sa pacifisticky naladené Nemecko a vlády blízke USA mali zdanlivo zviazané ruky nepriaznivou verejnou mienkou a vlastným filozofickým nesúhlasom s agresívnym postupom Washingtonu.
Ďalší vývoj je už dobre známy. Proti Francúzsku sa postavili Británia, Španielsko a Taliansko a k nim sa pridala prakticky celá stredná a východná Európa. Summit v Bruseli sa skončil vyhlásením, ktoré dalo za pravdu všetkým názorovým prúdom, a tým je toto vyhlásenie ako mapa budúceho kurzu EÚ voči USA a Iraku vlastne nepoužiteľné.
Zlyhal pokus o jednotný postup; v Bezpečnostnej rade OSN budú európske krajiny hlasovať na základe vlastného svedomia. Úlet francúzskej diplomacie do zahraničnej politiky únie sa tiež (dočasne) skončil, a to práve dramatickým výpadom zjavne unaveného a nahnevaného prezidenta Chiraca voči kandidátom a nepriamo aj proti Británii, Španielsku a Taliansku.
Čo to znamená pre budúcnosť spoločnej zahraničnej politiky únie? Ešte stále je možné, že ďalšie kroky USA v Iraku budú prijaté verejnosťou v Európe tak katastrofálne zle, že si tlak na spojencov Washingtonu vynúti zmenu ich zahraničnopolitického kurzu – alebo vlád. Tým by sa pozícia únie vo vzťahu k Iraku mohla teoreticky rýchle vyprofilovať na základe francúzsko-nemeckých iniciatív.
Ale skôr je pravdepodobné, že Európa bude musieť budovať spoločnú zahraničnú víziu trpezlivo, krok za krokom a hlavne na princípe konštruktívneho postoja k USA.
Na mnohých problémoch sa Európa a USA nezhodnú. Okrem ošemetnej otázky kritérií použitia vojenskej sily delí Washington a Brusel aj predstava o vzťahoch s Iránom a o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu.
Ale čo sa týka samotného významu USA pre obranu Európy, dnešné názorové rozdiely sa len prehĺbia po prijatí kandidátskych krajín.
Znamená to, že francúzsky pokus o definovanie zahraničnej politiky únie ako protipólu USA vyvolá ešte silnejší odpor a drasticky môže spomaliť úsilie skoordinovať ostatné dimenzie zahraničnej politiky Európskej únie.
Autor: TOMÁŠ VALÁŠEK(Autor je riaditeľom bruselskej pobočky amerického Strediska pre bezpečnostné informácie)
