jej najnovšieho filmu Vadí nevadí chce oddychovať v horách. Potom sa opäť pustí s odvahou do písania ďalšieho scenára. Režisérka Eva Borušovičová.

Čo vám v živote vadí a čo nie?

Vadí mi neprajnosť, arogancia, závisť. Neprekáža mi hrať vadí - nevadí. Nevadia mi prekvapenia. Keď človek netuší, čo ho stretne. Ani výzvy, ani prekážky.
Váš nový film Vadí nevadí je o bratislavskej mládeži. Myslíte si, že sa v niečom mládež v Bratislave odlišuje od ostatnej mládeže?
Bratislava a jej mládež sa od iných slovenských miest odlišuje iba málo. Nie je to veľkomesto ako Paríž alebo Rím. Bratislava je jedno z miest, kde sa všetci poznajú. Stačí vojsť do kaviarne a hneď stretnete známych. O Bratislave je film preto, lebo tu dlhé roky žijem. Podobný príbeh by sa však mohol odohrávať aj v hociakom inom väčšom slovenskom meste.

Až na kameramana ide prevažne o ženský tím tvorcov. Radšej spolupracujete so ženami ako s mužmi?

To je iba taký prvý dojem. Boli sme pomerne mladý pohľadný štáb, ale žien nás tam nebola ani polovica. Filmárske profesie sú totiž väčšinou mužské. O princíp muž - žena tu ani nejde, spolupracovníkov si nevyberám podľa pohlavia, ale podľa ich schopností a naladenia. Dôležité je pre mňa aj to, aby "vlnová dĺžka" bola u všetkých podobná.

Rovnakú "vlnovú dĺžku" ste vraj mali aj so sestrou, s ktorou ste písali scenár. Čo je pravdy na tom, že ste ho tvorili v nočných košeliach celé noci? Aké to je - sesterský tvorivý tím?

Negatíva takéhoto tímu sú v tom, že si prácu nosím so sebou naozaj všade. Výhodou, naopak, je, že niektoré veci si netreba vysvetľovať. S tými nočnými košeľami je to pravda. Obidve sme nočné typy, rady pracujeme v noci, keď nikto nevyrušuje, netelefonuje. Keď je ticho.

Ktorá z vás je dominantnejšia?

Ja som o päť rokov staršia, ale pri písaní to nezohráva rolu. Náš vzťah je rovnocenný, obe máme právo veta. Pri Vadí nevadí som dokonca musela zabudnúť aj na to, že film budem realizovať ja. To aby nám zostala tvorivá sloboda. Takže sme sa smiali, presviedčali sa, predohrávali si dialógy a situácie a hádali sme sa o postavách. Existujú situácie, o ktorých vieme, ktorá z nás ich vymyslela, ktorý fórik komu patrí. Niekedy však vzniknú dialógy systémom - sestra povie vetu, ja nadviažem a ona pokračuje. Neskôr netušíme, ktorej z nás to presne patrí.

Chicagom ocenený film Amálka, ja sa zbláznim je tiež aj o súrodeneckom vzťahu. V čom ste so sestrou rovnaké, v čom sa odlišujete, ako vychádzate?

Soňa je Strelec, ja Kozorožec. Obe sme talentované, priateľské a dobre varíme. Sestra oveľa lepšie ovláda počítač, má lepší hudobný sluch, ja som zasa smelšia, ale aj diplomatickejšia. Čo sa týka mužov, oblečenia a literatúry, máme rozdielny vkus. Ja sa viac podobám na otca a sestra na mamu.

Pomáha vám pri práci, že ste žena?

Musím si zaklopkať na drevo - ako režisérka som sa s výrazne negatívnou reakciou nestretla. Moja výrazne mužská profesia spôsobuje, že občas muži pociťujú potrebu mi pomáhať. To je celkom príjemné. Dúfam, že toto sa v budúcnosti nezmení. Okrem toho som typ človeka, ktorý sa vždy snaží dohodnúť. Nevystupujem arogantne a to mi pomohlo aj pri nakrúcaní Vadí nevadí.
Do povedomia divákov ste vstúpili filmom Modré z neba, ktorý mapoval slovenskú súčasnosť, konkrétne tri generácie žien. Ako to je so ženami vo vašom okolí?
Môj život je rovnako plný mužov ako žien. Čo sa týka žien - mám sestru, moja mama má sestru, babička má sestru. Toto naše "zášitie" - rozprávanie, spomínanie historiek zo života (v tom je expert naša babička) - sa dá nazvať normálnou ženskou spolupatričnosťou, ktorá nie je príznačná len pre našu rodinu. V kuchyni sa často vyriešia a vysvetlia aj tie najdôležitejšie otázky života a smrti.

Vám už niekto to modré z neba sľuboval?

V prenesenom zmysle slova áno. Človek celý život očakáva, že dostane modré z neba. Žena očakáva, že príde muž, ktorý jej aj to modré z neba znesie. Potom sa dostaví realita, ktoré to modré z neba nahradí. Niekedy je ešte úžasnejšie než všetky očakávania a niekedy je to sklamanie. Ženská nádej však nikdy neumiera.

Vy sama ste úspešná, dokazujete, že aj napriek nepriaznivej situácii sa odradiť nedáte - nakrúcate stále. Kto vám dal v minulosti najviac rabaka?

Rodičia a priatelia. Tým, že pri mne stáli. Rodičia mi okrem toho dali genetickú výbavu, ktorej môžem byť vďačná práve za to, že sa nenechám odradiť. Niekedy je zaujímavé pozrieť sa na osudy svojich predkov, ako museli celý život bojovať, čo všetko zažili, koľkokrát ich život, situácia a politika zrazila na kolená. Vždy sa pozviechali. Mne húževnatosť všetkých tých, ktorí tu boli predo mnou, pomáha. My, Slováci, sme už takí. Nezničiteľní.

Juraj Jakubisko sa však rozhodol žiť a tvoriť v Prahe, kde je situácia na nakrúcanie filmov priaznivejšia. Nepremýšľali ste tiež nad touto možnosťou ľahšieho odporu?

Hoci spolupracujem s českými tvorcami, nerozmýšľala som o tom. Jiří Brožek mi strihal Modré z neba, aj Vadí nevadí. Na Barrandove som dokončovala zvuk filmu s Radimom Hladíkom. V Čechách mám kontakty, dokonca aj rodinu. Napriek tomu, že je Praha veľmi osviežujúca, nežila by som tam. Pomáha mi naše slovenské prostredie. Nabíja ma energiou a Bratislava by mi chýbala. Nikdy som vážne neuvažovala odsťahovať sa a žiť niekde inde.

Čím to je, že sa v súvislosti s tvorbou mladých režisérov stále spomínajú iba tri mená - Tina Diosi, Vlado Adásek a to vaše?

Asi je to otázka šťastia a osobného nasadenia. Na Slovensku skutočne nie sú podmienky, ktoré by podporovali vznik nových filmov. Filmy sa na Slovensku nenakrúcajú, takže ťažko hovoriť, prečo ich nenakrúcajú mladí. Ja sa nemôžem sťažovať, pretože za štyri a pol roka som urobila tri filmy, čo je dosť. Stálo ma to však oveľa viac síl, ako keby som robila len to, čo by som robiť mala - réžiu. Aj počas práce režisér nikdy nevie, kedy, ako a či film vôbec dokončí. Obdivujem preto všetkých, ktorí u nás krútia filmy a tiež chápem, prečo to mnohí nerobia. Na slnku je však dosť miesta aj pre ďalších desiatich mladých slovenských režisérov.

Zrežírovali ste aj módnu prehliadku Ley Fekete. Lákajú vás aj takéto drobnejšie práce?

Lea je moja kamarátka a pri všetkých troch filmoch mi robila kostýmovú výtvarníčku. Na oplátku som jej zasa ja režírovala netypické módne prehliadky. Áno, bolo to veselé, úspešné a milá zmena.

Najnovšie ste vytvorili scenár k filmu poľskej režisérky Agnieszky Hollandovej Pravdivá história o Jurovi Jánošíkovi. Nie je to už trocha obohraná téma?

Od detstva ma zaujímalo, ako sa to vlastne stalo. Téma to rozhodne nie je obohraná, pretože doteraz všetky filmy o Jánošíkovi čerpali z legendy. Môj scenár vychádza z historicky doložených faktov. Je to napínavý a vzrušujúci príbeh. Jánošík bol už za života dobovou "popstar". Takáto téma sa môže spracúvať aj každých dvadsať rokov, lebo žije medzi nami a patrí k Slovákom.

Ako ste sa dostali k Hollandovej?

Cez Ruda Biermanna, ktorý vedel, že takýto scenár doma mám. Hovorili spolu o tom, že ju zaujíma táto téma, tak jej ho doručil. Agnieszke sa scenár páčil. Navštívila som ju v Hollywoode, kde sme o scenári a o Jánošíkovi hovorili.

Hovorí sa o vás, že máte svoj osobitý svet. Čo a kto v ňom nikdy nesmie chýbať?

Knižky, farby, hudba, dobré víno, káva, čerstvý chlieb, plnená paprika, vône a dobrá posteľ. Moji najbližší, priatelia a film.

Autor: Text: Barbora Laucká / Foto: Boleslav Boška