Všetky príbehy Rogera Krowiaka boli ilustrované vypracovanou štýlovou rukou Jozefa Gertliho Danglára.

donedávna boli hra, uvoľnenie a nezávislosť v literárnej tvorbe do značnej miery zakázané,“ hovorí literárny kritik KORNEL FÖLDVÁRI.

Čo hovoríte na to, že knižná novinka Roger Krowiak, ku ktorej ste napísali doslov, sa stala akýmsi manifestom poklesnutej slovenskej literatúry?

„Termín poklesnutá literatúra nemám veľmi rád, zrejme pochádza z dielne serióznych literárnych vedcov, ktorí literatúre pripisujú vysoké ciele. Spomínanú knihu považujem za manifest celej jednej literárnej generácie, ktorá sa usiluje poukázať na to, že literatúra nemusí niesť iba vážne a ťažké posolstvá, nemusí len poúčať a vychovávať, ale že je aj hrou. Kniha je paródiou, ale to ešte neznamená, že sa tvorí ľahko. Autor môže pracovať iba s vopred danými motívmi, teda dodržiavať isté žánrové pravidlá.“

Ak spisovatelia zámerne provokujú svojimi „pokleskami“, vyzerá to, akoby v slovenskej literatúre čosi nebolo v poriadku. Alebo je všetko tak, ako má byť?

„Myslím si, že ak si niekto takto robí posmech zo škatuľkovania, je to sľubné. Recesistický prístup k textu, dotiahnuý ad absurdum, je nielen zábava, ale aj literatúra. Autori spomínanej knihy si museli preštudovať klasické motívy, pohrať sa s nimi. Vložili do písania všetku svoju energiu a talent a robili to naplno, aj keď zdanlivo nevážne. Ich motívy sú takou istou rekvizitu, ako keď v červenom románe hrdinka dostane kyticu od muža svojich snov.“

Autormi takzvanej červenej knižnice sú väčšinou ženy. Čo znamená ženský aspekt v slovenskej literatúre?

„V starých bájnych časoch bola nepísaná literatúra do značnej miery práve záležitosťou žien, ktoré ju prenášali a tlmočili. Tak, ako sa dobrá literatúra nedelí podľa žánrov, nedelí sa ani podľa pohlavia. Napríklad Božena Slančíková Timrava je jasným dôkazom, že žena dokáže majstrovsky ovládať spisovateľské remeslo. Literatúra nie je výsadou mužov, i keď si pamätám, ako sa svojho času niektoré ženy u nás domáhali toho, aby sa Obec spisovateľov Slovenska premenovala na Obec spisovateľov a spisovateliek Slovenska.“

Myslíte si, že sa dnes dá hovoriť o výchovnom význame literatúry?

„Význam lieratúry je v jej budúcnosti. Mnoho vecí v nej vzniká najprv len ako žart. Francois Villon si vo Veľkom testamente robí srandu z priateľov aj nepriateľov. A kedysi sme vôbec nerátali s tým, že Lasica so Satinským sa raz stanú maturitnou otázkou. Ak je kniha výsledkom živého procesu, má budúcnosť.“

Čo by mala v sebe skrývať?

„Výpoveď. Možnosť nakuknúť do autorovho vnútra, do tvorivého procesu. A pritom je potrebný súzvuk. Čitateľ musí cítiť, že sa s niečím stotožňuje, povzniesť sa z každodennosti. Sledovať akési iskrenie ducha autora, jeho štýl či aforistické myšlienky.“

Aký je zmysel dodržiavania literárnych pravidiel?

„Písanie literatúry je remeslo ako každé iné. Špecifické je v tom, že na jeho začiatku stojí nielen sociálna objednávka a racionálne jadro, ale aj inšpirácia – niečo, čo vás zaujíma, do čoho sa zahryznete a čo vás núti písať. Remeslo a umenie balansujú na veľmi tenkej nitke. U nás majú spisovatelia zatiaľ istotu v tom, že písaním literatúry sa neuživia.“

Takže pravidelný tréning nie je liekom na nedostatky?

„Stendhal tvrdil, že s chladnou hlavou sa dá písať tiež. I keď sa nie všetky jeho štylistické cvičenia dostali do jeho diel, držal sa hesla ‘ani deň bez čiaročky‘. Jack London si zase vytýčil každý deň napísať päťtisíc slov. Na jednej strane to zvyšuje nutnosť pracovať, no na druhej môže doviesť k rutinérstvu a k remeslu bez iskry, posvätenia. Jasne to vidno napríklad na sci-fi seriáloch, kde autorovi nestačí, keď napíše jednu výbornú knihu. Vyrába stále ďalšie pokračovania, ktoré postupne strácajú na kvalite.“

Chýba vám niečo v slovenskej literatúre?

„Chýbajú mi knihy, ktoré oslovujú čitateľa, povznášajú ho k sebe a učia ho čítať. To sa dá docieliť len vtedy, ak inšpirácia a disciplína idú ruka v ruke a v správnom pomere.“