Vybrať si knihu v kníhkupectve podľa chuti dá dnes dosť veľkú námahu. Ak nie ste skúseným fajnšmekrom, v mori tematických a žánrových oddelení môžete celkom ľahko zablúdiť. A v horšom prípade vysolíte peniaze za literatúru, ktorá vás napokon ani neosloví. Bratislavské kníhkupectvo Brloh (na snímke) má záber obmedzený, ale jasný: ide predovšetkým o vedeckú fantastiku.
Väčšina ľudí sa zhoduje na tom, že termín pokleslá literatúra síce existuje, týka sa však výlučne literárnej teórie a v zásade nič neznamená. Recept na konzumáciu literatúry sa zdá byť veľmi jednoduchý – knihu, ktorá sa mi nepáči, nečítam.
Bez ohľadu na to, aký žáner zastupuje. Kritériá hodnoty literárneho diela sú subjektívne. A predsa: ako, prečo a ktorá kniha sa stane bestsellerom? Má byť populárny najprv jej autor, kritik, vydavateľstvo či kníhkupectvo, v ktorom sa predáva, alebo všetci dokopy?
Bolo to asi okolo roku 1908, keď slovenský Kníhtlačiarsky účastinársky spolok odmietol vydať slovenský preklad Sherlocka Holmesa. V tom čase bol tento detektív z pera Sira Arthura Conana Doylea na vrchole slávy a vydávali ho vo všetkých civilizovaných krajinách. U nás sa však pochybovalo o tom, že tento typ literatúry by slovenského čitateľa mohol zaujímať.
Takzvaná pokleslá literatúra u nás nemá veľkú tradíciu. Kovbojky, detektívky, horory, kriminálne a gangsterské romány, komiksy či červená knižnica k slovenskému čitateľovi prenikali pomaly. Prvé domáce pokusy písať takúto žánrovú literatúru neboli veľmi úspešné. Medzi slabších autorov patril Peter Suchánsky, ktorý písal z autentického prostredia Brazílie. Jeho tvorbu možno charakterizovať iba ako nesvojbytný cestopis strihnutý klasickými krvákovými vzormi. Kým v čase po prvej svetovej vojne mali Česi Emila Vachka, Eduarda Fikera alebo dokonca niektoré Čapkove klasické detektívne príbehy, u nás takáto literatúra chýbala.
Prvé seriózne úsilie sa objavilo až u Kataríny Lazarovej, ktorá vydala päť detektívnych románov. Možným nasledovníkom by mohol byť Ľuboš Jurík, jediným odvážnym pokusom bol však thriller Vojna psov od Vlada Haratíka. Skvelú paródiu Krvaviny napísal Peter Jaroš. Takzvanú červenú knižnicu s veľkým komerčným úspechom zastupuje Táňa Keleová-Vasilková a vcelku populárna je aj tvorba Hany Zelinovej. Asi najvýznamnejším dielom v slovenskej literatúre, charakterizovaným ako pokleslé, je známy román Čachtická pani od Joža Nižnánskeho, ktorá vyšla už v náklade päť miliónov výtlačkov a bola preložená do mnohých jazykov.
„Nedá sa povedať, že niektoré literárne žánre by prednostne leteli,“ hovorí vedúca bratislavského kníhkupectva Pištek Helena Vagnerová. Predajnosť kníh podľa nej najviac ovplyvňujú sezóny.
Čo je pokleslá literatúra?Gabriela Belopotocká, šéfka vydavateľstva Ikar:
„Terminus technicus ‘pokleslý‘ nepoznám. Ani jeden zo žánrov za taký nepovažujem. Každá kniha, ktorú čitateľ vezme do rúk a prečíta, je dobrá. Keď je v štáte zle, číta sa viac romantickej literatúry. Ak ľudia sami nemajú na ružiach ustlané, chcú, aby to tak bolo aspoň u protagonistov ich obľúbených románov. Ako riaditeľka vydavateľstva tvrdím, že z dobrej knihy sa musí predať aspoň tisíc kusov, inak sa ju neoplatí vydať. Ako čitateľ zase hovorím – kniha, ktorú nemôžem odložiť, kým ju neprečítam až do konca, je dobrá. Za dobré považujem aj náučné knihy, ktoré beriem do rúk sporadicky v čase, keď potrebujem poradiť alebo pomôcť. Myslím si, že žánre nie sú garanciou úspechu. Skôr by som povedala, že ten, kto môže a nemusí byť garanciou úspechu, je autor knihy. Sú spisovatelia, ktorým to píše rýchlo a ich kniha nie je o nič menej kvalitná, ako keď ju niekto píše tri roky. Koľko sa do roka vydá kníh, vždy závisí od vydavateľskej stratégie.“
Michal Hvorecký, spisovateľ a esejista
„Priznám sa, nemám rád pojem poklesnutá literatúra. Niektorí kritici totiž do tejto škatuľky zaraďujú aj autorov ako trebárs Stephen King alebo Robert Ludlum, ktorí podľa mňa dokonale ovládajú prvoradú polohu literatúry zabávať čitateľa. Na druhej strane mi pripadajú gýčové niektoré romány Milana Kunderu (napríklad Valčík na rozloučenou), ktoré zasa tisícky ľudí považujú za vrchol súčasnej takzvanej umeleckej prózy. Výstižnejší sa mi zdá v tejto súvislosti pojem populárna literatúra, ktorej sa už aj u nás programovo venujú viacerí spisovatelia prevažne z mladej generácie. Ide predovšetkým o autorov z okruhu literárnej fantastiky. V tejto brandži je momentálne celosvetovým hitom fantasy, čiže moderná rozprávka. Vydavateľstvo, ktoré by sa špecializovalo na tento druh knižiek, u nás doposiaľ nejestvuje, ale vychádza aspoň takto orientovaný časopis Fantázia. Žánre horor, thriller alebo mystery u nás prakticky nie sú zastúpené vôbec. O nezrelosti našej populárnej literatúry svedčí aj fakt, že jej autori na rozdiel od svojich západoeurópskych alebo amerických kolegov nedosahujú suverénne s každým novým titulom prvé priečky rebríčkov bestsellerov. Sú to skôr knižky písané pre okruh desiatok až stoviek nadšencov. Ale v tejto krajine sme si predsa v oblasti kultúry už zvykli hovorievať: lepšie aspoň niečo ako nič.“
Peter Zajac, literárny vedec:
„Ako dieťa som čítal rozprávky, potom verneovky a indiánky, neskôr detektívky. Podnes si pamätám ‘dívku se stříbrnýma očima‘ Dashiella Hammetta, ktorá nakoniec spoľahlivo chytila do rúk sekáčik na ľad. V jeden októbrový deň roku 1967 som v Tübingene spoznal čaro filmových bondoviek. Vysoký a nízky štýl, vysoké a nízke druhy a žánre rozlišovala stredoveká literatúra. Verš sa pokladal až do devätnásteho storočia za vysoký, próza za nízku. Potom sa začala próza deliť na vážnu a poklesnutú. V devätnástom storočí vznikli strašidelné gotické romány ako predchodcovia hororu a thrilleru, romány o drakuloch, príbehy golemov a frankensteinov ako prvých umelých ľudí. V dvadsiatom storočí sa začalo hovoriť o literatúre špeciálnych funkcií a dnes si v literatúre každý vytvára svoju kolónku s vlastným kánonom. Máme fantastiku, komiks, feministickú, postkolonialistickú, vecnú literatúru. Seriózna veda prestáva veriť v univerzálny systém literárnych hodnôt. Kritériom sa stáva úspech, problémom kvalita a nie otázka ‘poklesnutých žánrov‘, ktorých podložím si poslúžil nejeden dobrý autor.
O nič nové nejde ani v slovenskej literatúre. Pavel Vilikovský použil v Druhej vete spánku pôdorys detektívky, Dušan Mitana v Konci hry kombináciu kriminálky a psychologického románu, Alta Vášová V Záhradách a v Po ako základ fantastiku. Pre dnešnú mladú generáciu je táto hybridnosť vcelku samozrejmá. A ja, keďže idem proti srsti doby, čítam básničky.“
Juraj Kušnierik, kníhkupectvo Artforum:
„Tento termín by sa dal použiť v prípade, ak literárne dielo nespĺňa kritériá kvality, otázka však je, aké to sú. Napríklad medzi intelektuálmi sa termín ‘poklesnutá literatúra‘ používa väčšinou vtedy, keď sa kniha dobre predáva. Mne sa tento prívlastok nepáči. Myslím si však, že z ľudí, ktorí opovrhujú detektívkami, horormi alebo komiksami, často hovorí zášť. Ja na detektívky nedám dopustiť. Mám ich veľmi rád, ale rozlišujem medzi slabými a dobrými. Dobrá beletria by mala byť v prvom rade dobre napísaná. Očakávam od nej, že ma dovedie tam, kde som ešte nebol. Zdá sa mi, že je nemožné, aby nejaký čitateľ označil akúkoľvek knihu, aj tú najgýčovejšiu, za dobrú bez toho, že by sa v nej nenašiel. To súvisí aj s popularitou knihy. Najväčší úspech má tá, s ktorou sa v istej forme stotožňuje najviac ľudí. Neviem, či dobre rozumiem pojmu postmoderné obdobie, ale ak áno, tak hovoriť v ňom o vysokej a nízkej literatúre už nie je možné. Je Pišťanek nízka alebo vysoká literatúra? A čo Agatha Christie alebo Mc Iwan?“
Koloman Kertész Bagala, šéf vydavateľstva L.C.A.:
„Ako vydavateľ nerobím rozdiely v žánroch, buď sa mi text páči a vydám ho (vydal som už aj komiks alebo scifi), alebo nie (odmietol som už aj dobre predajné texty od autorov zvučných mien). V súčasnosti už ani nie je dôležité takto hovoriť o literatúre, buďme všetci radi, že knihy vôbec niekto číta.“
Foto sme – Pavol funtál a archív
Autor: EVA ADREJČÁKOVÁ
