Pomaly sa ním azda aj stáva, no úvaha nad príčinami by si vyžadovala osobitnú štúdiu. Isté je len toľko, že napriek neveľkému záujmu verejnosti sa verše ešte stále píšu a vydávajú. Do radu týchto idealistov, ktorí, našťastie, veria ešte vo výpovednú silu lyriky, sa začleňuje aj autorka Jana Roig básnickým debutom Kolobeh tela (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002, ilustrácie Dušan Grečner).

Pre nepochopiteľnú zdržanlivosť vydavateľa sa síce nedozvieme o autorke absolútne nič, no jej básne sú dostatočne preukazné na to, aby sme zistili, že sa tu nepredstavuje nejaký pubertálny výlev, ani tradičné dievčensko-ženské rojčenie romantickej proveniencie, ale že v zbierke prehovorila bytosť citlivá, no nie citlivka, slušne ovládajúca básnickú techniku (napriek tomu, že jej verše sú nerytmizované a nerýmované) a chvalabohu ešte nenakazené morom postmodernizmu.

Zbierka obsahuje prevažne lyriku ľúbostnú, vzťah k partnerovi sa tu však nevyjadruje - okrem niekoľkých výnimiek - ako čosi bezkonfliktné a bezvýhradné alebo len telesné. Erotika je u autorky inkluzívna, zavše iba naznačená, oveľa ostrejšie však vníma neprítomnosť toho druhého i v jeho prítomnosti, ktorého si vie a chce prisvojovať aj tak, že sa mu núka celá, chce byť dokonca jeho zvykom, tak ako je ním košeľa, chce mu „dávkovať svoju šťavu, krv a dušu“, no napriek tomu sa na jednom mieste priznáva: „Aj tak neviem, čo je to tá láska!“ Lyrická hrdinka sa teda zmieta v neustálych pochybnostiach medzi totálnym splynutím („tvoja existencia /je moja obežná dráha,/ tak plyniem k tebe do nenávratna“) a strachom z rozchodu. Raz prevažuje jedno, raz druhé a práve do tohto napätia sa autorke vkráda existenciálny nihilizmus alebo nechuť žiť na tomto svete, dovedená do túžby po „predgenetickom“ stave: „Nechce sa mi kvitnúť/ a nechce sa mi dozrievať. //Chcem sa zavrieť ako puk,/ chcem vrásť do zeme// a čakať na lepšie svetlo.“

Jana Roig sa vyhýba metaforickým zauzleninám, stavia skôr na intelekte než na spontaneite, a aj to, čo sa tvári ako vášeň, pripomína svojou krátkodobosťou skôr afekt. Medzi najslabšie časti patrí oddiel Plynutie nášho času, paradoxne práve téma, ktorá oddávna tvorí jeden z najvýdatnejších prameňov meditatívnej lyriky. Namiesto skutočného zážitku efemérnosti chvíľ nachádzame však len samé kulisy a rekvizity, ba dokonca báseň Svitanie na lepšie časy, ktorá sa svojou nafúknutou rétorikou nebezpečne ponáša na niekdajšie svetlé zajtrajšky a vymyká sa z celkovej tóniny zbierky. A či to má byť protiklad a „vyvažovanie“ predchádzajúcich básní, kde sa autorka priam flagelantsky opájala smútkami? Alebo nejde o čas ako kategóriu filozofickú, ale o prozaickú - banálne konštatovanie typu, že čas beží? Nech je už tak, či onak, v týchto básňach mi chýba aspoň náznak myšlienky, pokus uchopiť ľudské bytie v jeho konečnosti - hoci v básni, podľa ktorej je zbierka pomenovaná, nie veľmi originálne prirovnáva telo k ročným obdobiam.

Debut Jany Roigovej pôsobí nevyrovnane, sympatická je však autorkina snaha nepomáhať si poetizmami - preboha, ale báseň sa predsa nemôže začínať takýmto veršom: „Odhliadnuc od všetkého“!