o Európskej únii.
Iracká kríza ukázala, že zahraničná politika sa nemôže robiť medzi Berlínom a Parížom, rovnako ako únie nerieši úrad vysokého predstaviteľa únie pre zahraničnú politiku.
Dehonestujúci odkaz Jacqua Chiraca kandidátskym krajinám z Atén môžeme brať vlastne ako kompliment. Francúzsky prezident vo svojom hneve priznal porážku. List ôsmich európskych lídrov, ku ktorým sa pripojili aj kandidátske krajiny vrátane Slovenska, či vyhlásenie Vilniuskej desiatky komótnu úniu rozhýbali. Na čom sa pätnástka nevedela dohodnúť mesiace, dokázala zrazu vyriešiť za niekoľko hodín. To „nová Európa“ donútila „starú“ prekročiť svoj tieň.
Členské krajiny sa nemôžu kandidátom vyhrážať komplikáciami pri ratifikácii nášho členstva, pretože vstup do únie musia odobriť aj uchádzači v referendách. Je preto najvyšší čas vyjasniť si, čo členstvo v únii vlastne znamená. Ak ním stratíme právo na vlastný názor, potom by sme len vymenili jednu diktatúru za druhú.
Určite však ani Francúzsko nechce robiť kandidátskym krajinám to, čo vyčíta Spojeným štátom: Washington vraj trestá Paríž i Berlín za to, že si dovolili povedať iný názor.
Spoločné stanovisko únie k Iraku má veľa úskalí. Predovšetkým prichádza neskoro. Ak by takýto diplomatický tlak vyvinula únia o niekoľko mesiacov skôr, možno by dnes situácia okolo Iraku vyzerala lepšie. Stanovisko neodpovedá ani na dôležitú otázku – koľko času vlastne zbrojní inšpektori OSN v Iraku majú. Navyše jednota únie môže trvať krátko – do ďalšej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, kde sedia jej štyri významné členské krajiny.
V súčasnej situácii je však dôležité, že po kríze v NATO pominula aj disharmónia v EÚ. Iracká kríza, tlak Spojených štátov a rozšírenie únie na východ by sa tak mohli stať novým impulzom pre západoeurópske spoločenstvo, ktoré má dodnes povesť ekonomického obra a politického trpaslíka.
