Je dohoda Európskej únie prelomom v tejto kríze?
„Prelomom nie. Podarilo sa len zakryť rozdiely medzi jednotlivými členmi únie. Sú tam názory Francúzska, Nemecka, Belgicka na jednej strane a Veľkej Británie, Španielska, Talianska na druhej. Je to úplný mix.“
Našla teda Európa spoločné stanovisko?
„Ten dokument je úplne zbytočný. Spoločný postoj tam nie je, lebo neexistuje. Nedá sa vytvoriť ani len ilúzia jednoty tam, kde neexistuje. V tom sa únia poučila z príkladu NATO, kde sa za cenu rozbitia aliancie snažili pretlačiť nejakú spoločnú pozíciu v čase, keď neexistovala. Únia videla, že NATO na to doplatilo, preto postupovala veľmi opatrne a nechcela riskovať. Preto je výsledok summitu je len akýmsi pozlátkom.“
V prvých reakciách sa najviac vyzdvihoval paragraf, v ktorom únia pripúšťa ako posledné riešenie krízy v Iraku vojnu. Je to vôbec prvý raz, čo to Nemci a Francúzi pripustili. Nie je to predsa len prelom?
„Ale ani tento paragraf nie je jednoznačný. Američania by to asi radi čítali ako prvý znak, že Európa pripúšťa vojenský zásah. Na druhej strane je pasáž, že vojna je len krajným riešením. To však jasne vyplývalo už z poslednej rezolúcie OSN.“
Diplomacia je o slovíčkach. Vážne následky sa dajú vykladať rôzne, silové riešenie už nie. Nie je to predsa len posun?
„Kľúčová otázka nestojí tak, či bude, alebo nebude vojna. Všetky krajiny v kútiku duše pripúšťajú, že vojna bude možno nevyhnutná. OSN už zašla príliš ďaleko, aby sa len tak otočili a z Iraku vycúvala. Otázkou teda nie je to, či je vojna ako krajné riešenie prípustná. Na tom sa zhodnú všetky krajiny únie. Otázkou je, kedy a za akých podmienok. A v tomto smere summit nič nevyriešil.“
Nie je plusom aspoň to, že sa vôbec v čase takých rozporov na niečom dokázali dohodnúť?
„Pozitívom je, že sa podarilo zatlačiť úsilie, ktoré prichádzalo z Nemecka a Francúzska, definovať európsku politiku ako protiamerickú. Briti, Taliani a Španieli to nedovolili, a preto sme videli aj ten výbuch francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca voči krajinám strednej a východnej Európy. On totiž nekritizuje ich, on cez ne kritizuje Blaira, Berlusconiho alebo Aznara. Je to podľa mňa znak frustrácie Francúzska, že sa nepodarilo presadiť antiamerickú politiku.“
Pred dvoma týždňami sa na spoločnej pozícii dohodli ministri členských krajín únie. Idylka trvala len dva dni, potom prišiel proamerický list ôsmich lídrov. Môže táto dohoda vydržať dlhšie?
„Táto dohoda je fajkou mieru. V situácii, keď neexistuje zhoda o ďalšej politike voči Iraku, nebolo šťastné násilím tlačiť na spoločnú pozíciu únie. Bola to chyba. Pochopili to aj Francúzi a toto je fajka mieru.“
Ako sa môže kríza okolo Iraku vyvíjať ďalej?
„Nevidím šancu, žeby sa postoj Ameriky veľmi menil. Ak totiž existuje šanca vojne ešte zabrániť, tak sa to dá jedine vtedy, ak by Irak urobil radikálne zmeny. Ale to sa môže stať len po jednotnom a silnom tlaku sveta. Ak sa svet chce vyhnúť vojne, jedinou cestou je zachovať zdanie jednoty. Preto sú aj Američania nahnevaní. Neboja sa, že Francúzsko a Nemecko sa snažia vytvoriť voči nim protipól, hnevajú sa, že to prišlo v čase, keď bolo treba zachovať jednotu a pritlačiť na Saddáma Husajna.
Aký vplyv môžu mať tie masové demonštrácie a verejná mienka, ktorá je proti vojne?
„Obávam sa, že za danej situácie si Američania vyrátajú, že je lepšie zakročiť skôr, pretože sa verejná mienka otáča proti nim. Oddialiť vojnu môže už iba rozpor medzi Britániou a Amerikou. Nemyslím si však, že je to pravdepodobné. O to ale momentálne ide Saddámovi Husajnovi. Je to boj o verejnú mienku vo Veľkej Británii. Husajn chce rozštiepiť spojenectvo Blaira a Busha. A robí to veľmi šikovne.“
Autor: Brusel
