Michael Cunningham: Hodiny. Odeon. Praha 2002. Preložil Miroslav Jindra. FOTO – ČTK
ghama Hodiny. Ide o príbeh, ktorý použil román Virginie Woolfovej Pani Dallowayová ako priesvitnú fóliu, no jeho úroveň nedosahuje.
Aký je svet malý!
Virginia Woolfová je pritom posmrtne prinútená sama hrať jednu z troch hlavných ženských úloh. S bohatou zásobou fantázie a sentimentu, z ktorého pramení iba plač, sleduje Cunningham najskôr jej dobrovoľnú smrť a potom jeden deň z jej života roku 1923. Empatia tu ide ruka v ruke s gýčom a vrchol zručnosti je dosiahnutý už tým, ako sa s fučaním k sebe priraďujú viacnásobné podmety a viacnásobné prísudky, ktoré nám majú sprostredkovať dojem dramatického diania.
Druhá hlavná ženská postava žije v deväťdesiatych rokoch, je vydavateľskou lektorkou a krstným menom sa volá ako protagonistka románu Virginie Woolfovej - Clarissa. Čo stačí jej homosexuálnemu priateľovi Richardovi na to, aby jej stále hovoril pani Dallowayová. Také veci sa v živote bežne stávajú, lenže stačí to ako motivácia na takéto spojenie v literárnom texte? Ale nemáme nárok na rafinovanejšie prostriedky, keď sa nejaký autor už rozhodne predvolať si postavu zo svetovej literatúry?
A napokon nám autor ešte prezentuje život v domácnosti americkej ženy Laury Brownovej - jeden jej deň roku 1949. Najskôr zaspieva ódu na pečenie koláčov a rodenie detí. Potom odrazu skonštatuje, že život musí ponúkať aj čosi iné. Odíde teda z domu a utiahne sa na dve hodiny do hotela, v ktorom si číta Pani Dallowayovú.
Za ten čas sa dostane do polovice knihy a našinec, ktorému by to trvalo oveľa dlhšie, žasne nad toľkou čitateľskou kapacitou, ale rád by taktiež vedel, či tú knihu potom niekedy aj dočítala a ak áno, prečo a čo z nej získala - a ak nie - prečo nie. Ale odpoveď na niektorú z týchto otázok v Cunninghamovom románe nenájdete.
Namiesto toho prekvapivo vysvitne - ale až celkom na konci príbehu - že Richard je synom Laury Brownovej. Aký je svet malý! A aké šťastie, že táto okolnosť umožní Clarisse a medzitým už osemdesiatročnej Laure Brownovej navzájom sa stretnúť! Inak by sa totiž zrejme nedozvedeli, že empatická majsterka pečenia koláčov jedného dňa zavesila vypekanie na klinec, že opustila manžela a že toho odrovnala rakovina pečene a to po tom - aj také hrozné veci sa v živote stávajú - čo jej dcéra prišla o život vinou opitého šoféra.
Depresívnosť vedľa šialenstva
Ušetrime sa podrobností, vykonštruovaných tak umne ako v tristodielnom televíznom seriáli. Lebo stačí pohľad na jedinú vetu, aby sme si vedeli predstaviť vzdialenosť medzi majstrovským dielom svetovej literatúry a jeho modernou variáciou: „Treba ešte obstarať kvety,“ zistí Clarissa v Cunninghamovom románe ako prvé. Román Virginie Woolfovej sa však začína slovami: „Pani Dallowayová povedala, že chce sama kúpiť kvety.“ Paralela je nápadná, ale esteticky nemotivovaná.
Cunninghamovi neslúži nijako inak, len ako jedno z mnohých ľubovoľných spojení s literárnou predlohou. Naproti tomu Virginia Woolfová odvinie zo svojej prvej vety celý dej románu: pani Dallowayová je dáma z londýnskej vyššej strednej triedy a vlastne sa nemusí sama starať o výzdobu interiéru pre večernú spoločnosť, ktorú zvolala. Lenže s kvetmi sa spájajú jej najpríjemnejšie spomienky z detstva, a aj preto jej záhrada zakaždým slúži ako útočisko pred skľučujúcim svetom, ktorý ju dusí. A tak sa nečudujeme, že kvety pani Dallowayovej výrazne určujú atmosféru v miestnosti. Preto, a pretože úspech večierka je pre ňu mimoriadne dôležitý, nechce sa pri výbere kvetov spoľahnúť na personál.
V prvej vete Virginie Woolfovej už máme psychogram, sociogram, ba viac než to.
Ale žiadny z jeho momentov nie je pre stavbu Cunninghamovho románu dôležitejší. Áno, nedosahuje komplexnosť svojej predlohy ani tam, kde Virginia Woolfová pridáva k motívu kvetov druhú dejovú líniu, ktorá vedie do stredu jej textu a spája ju so začiatkom. Štrnásteho októbra 1922 sa zverila svojmu denníku, že jej román by nemal byť len obrazom životnej krízy päťdesiatdvaročnej ženy z elegantnej londýnskej štvrte Westminster, ale „štúdiou šialenstva a samovraždy: svetonázorom toho, čo je zdravé a čo je choré, bok po boku.“
Vedľa sveta pani Dallowayovej preto Virginia Woolfová ukazuje život Septima Warrena Smitha, ktorý ochorel na schizofréniu v zákope prvej svetovej vojny. Sprevádzame ho, jeho i hrdinku, Londýnom v jeden júnový deň roku 1923, než si on konečne siahne na život po tom, ako vo svojom blude uverí tomu, že on a pokrývka z kvetov sú jedno. Najneskôr sa v tomto momente vyjaví, čo ho vzďaľuje či spája s pani Dallowayovou a ako blízko môže ležať „normálna“ depresívnosť vedľa šialenstva.
Aj v Cunninghamovi sme svedkami samovraždy. Richard chorý na AIDS sa z pochopiteľných (hoci literárne ničím iným nemotivovaných) dôvodov vrhne z okna tak, ako to urobil aj Septimus Warren Smith vo Virginii Woolfovej. Aj motív kvetov, ktorý Cunningham predtým viackrát udržoval pri živote, mu tu padá pod stôl. Uňho sú to len flitre, neslúžia na nič iné ako na žonglovanie, ktoré má neškolený čitateľ oceniť ako hlboký medzitextový zmysel.
No to, čo v skutočnosti predvádza, nie je nič viac ako textové ragú, ktorého aká-taká chuť pozostáva jedine a len z umelecko-remeselne naaranžovaných náhradných dielov.
MICHAEL CHABON
