Už od pražského summitu a rozhovoru s prezidentom Bushom premiér Dzurinda pripravoval verejnosť na to, že Slovensko podporí USA v irackej kríze. Otázka, či sa podpora týka aj akcie bez mandátu OSN, je ešte otvorená. FOTO ARCHÍV - ČTK
Priepasť sa prehlbuje
Aj druhá správa o výsledkoch inšpekcií v Iraku, ktorú Bezpečnostnej rade OSN predložili Hans Blix a Muhammad El Baradej, mala rovnaký účinok ako prvá. Priepasť medzi zástancami a odporcami ozbrojeného zákroku proti režimu Saddáma Husajna je znovu o niečo hlbšia.
Priepasť pritom vedie medzi štátmi, ktoré sa až donedávna vo všetkých podstatných veciach zhodovali. Objavila sa medzi krajinami, ktoré dlhé desaťročia predstavovali pevné jadro spoločenstva hodnôt, pre ktoré sa všeobecne zaužívalo označenie Západ.
Spojené štáty a Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko takmer polstoročie predstavovali základ transatlantického spojenectva, vďaka ktorému Západ zvíťazil v studenej vojne a mohol pomôcť bývalým krajinám sovietskeho bloku, aby sa vrátili do dnešnej civilizácie. Keby sa nezhody medzi partnermi ďalej prehlbovali, Západu hrozí rozpad. Pôjde o rozpad spoločenstva, ktoré spájali rovnaké hodnoty.
Keďže Američania a Briti sa zatiaľ s Nemcami a Francúzmi nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe voči diktátorskému režimu, pravdepodobnosť jednostranného vojenského zásahu v Iraku sa podľa mnohých pozorovateľov podstatne zvýšila. Keby k útoku Spojených štátov a nimi vedenej „koalície ochotných“ došlo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN či dokonca napriek jej nesúhlasu, vzniklo by obrovské riziko, že to bude mať neblahé následky pre všetky organizácie a inštitúcie, ktoré fungovali podľa obrazu a na spôsob Západu.
Naplnilo by sa tak „proroctvo“ politológa Owena Harriesa, ktorý už pred desiatimi rokmi napísal, že po zániku Sovietskeho zväzu, po zániku spoločného nepriateľa možno očakávať aj „súmrak Západu ako solídnej geopolitickej štruktúry“. Keby k tomu naozaj došlo, pre Slovensko by to bola mimoriadne zlá správa.
Pred pražským summitom Severoatlantickej aliancie a pred kodanským summitom Európskej únie napísal článok o tom, aký zmysel mala ich spolupráca doteraz a aký bude mať v budúcnosti, autor z najpovolanejších. Javier Solana, bývalý generálny tajomník NATO a dnešný vysoký predstaviteľ zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, v ňom vyzdvihol, že obe organizácie sa spolu zaslúžili o udržanie Západu: „Tým, že NATO chránilo mier, umožnilo, aby EÚ rozkvitla. Obe organizácie konali súbežne a navzájom sa dopĺňali, aby prekonali rozdelenie Európy a posilnili sféru spoločných hodnôt.“
Solana tiež napísal, že mimoriadne úspešné euroatlantické spojenectvo bude onedlho vystavené novým, veľmi náročným skúškam. Jeho predpoveď sa splnila veľmi rýchlo. Prekvapením je, že sa o to postarali štáty, ktoré tvoria jadro aliancie i únie.
NATO: kríza identity
Keď sa štyri kľúčové krajiny nezhodli v tom, ako treba postupovať voči Iraku, okamžite sa to prejavilo na činnosti NATO, na pôde OSN a našlo to svoju odozvu i v únii. Nemecký minister Joschka Fischer musel odpovedať na otázku, či stojí za to obetovať alianciu, OSN i európsku jednotu irackej kríze. Aj keď Fischerova odpoveď znela, že „nič sa nebude obetovať“, doterajší trend hovorí o opaku.
V novembri 2002 sa Zbigniew Brzezinski tešil, že Bezpečnostná rada OSN prijala takú rezolúciu o Iraku, „ktorá zmenšila možnosť disproporcií medzi USA a Európou“. Vtedy sa vyjadril tak, že najdôležitejšiou organizáciou, ktorá spája Európu a Ameriku, je Severoatlantická aliancia. Po dvoch mesiacoch veľvyslanec USA v Bruseli Nicolas Burns vyhlásil, že práve táto organizácia prežíva „krízu identity“.
Jej tri členské štáty totiž odmietli poskytnúť podporu a pomoc Turecku, hoci o ňu požiadalo. Svoj postoj vysvetlili tak, že pre Nemecko, Francúzsko a Belgicko je neprijateľné, aby „súhlasom s rozhodnutím NATO podporili ozbrojenú intervenciu v Iraku a tak predišli rozhodnutiu, ktoré prináleží Bezpečnostnej rade OSN“. V nových členských krajinách a najmä v nedávno pozvaných, sa mnohí pýtali, že ak NATO nechce pomôcť Turecku, na čo sa potom môžu spoliehať oni?
Komentátori sa zhodli, že ak nejde o najhlbšiu krízu NATO od jeho vzniku, tak určite o najhlbšiu od suezskej krízy v roku 1956. Zhodli sa tiež v tom, že na summite v Prahe sa otvorene nediskutovalo o hlavnom a najdôležitejšom: či má byť aliancia iba obrannou organizáciou, alebo aj nástrojom globálnej, a v odôvodnených prípadoch aj preventívnej intervencie. Iracká kríza spôsobila, že sa „diskusia“ dostala do polohy, ktorá ohrozuje existenciu aliancie.
Slovenské garnitúry, ktoré o NATO dlhé roky hovorili, že predstavuje jedinú fungujúcu bezpečnostnú organizáciu, môžu premýšľať, čím prispejú, aby sa všetky členské štáty aliancie správali ako štáty spojenecké a aby vo Washingtone neprevážili hlasy, že „aliancia nie je vhodná do dnešného sveta a USA by ju už nemali brať do úvahy“. Britský denník Independent upozornil, že ak by také niečo povedali Američania o NATO, potom sú iba na krok od toho, aby to isté povedali aj o OSN.
OSN: problém legitimity
Výrok, že OSN nie je vhodná do dnešného sveta a USA by ju nemali brať do úvahy, už povedali nahlas niektorí vplyvní činitelia americkej administratívy, nie administratíva samotná. Zo všetkých najhlasnejšie to hovorí Richard Perle, predseda výboru pre obrannú politiku a poradca ministra obrany.
Podľa neho OSN nie je jedinou inštitúciou, ktorá môže udeliť legitimitu použitiu sily. Preto sa pýtal, prečo by o legitimite použitia sily mali rozhodovať štáty ako Čína či Sýria, a nie „kolektívna politika štátov vyznávajúcich naše hodnoty“?
Na prvú časť jeho otázky mu odpovedal Richard Goldstone, bývalý hlavný žalobca OSN pre Juhosláviu a Rwandu: americký úder bez súhlasu OSN by tí, ktorí s ním nesúhlasia, označili za najväčšie porušenie medzinárodného práva od konca druhej svetovej vojny. Na druhú časť otázky povedal svoj názor bývalý prezident Clinton. Spojené štáty by sa mali v prípade Iraku cvičiť v trpezlivosti, aby získali podporu svojich spojencov. Je totiž rozdiel, či súhlas OSN s použitím sily zablokuje totalitný štát, masovo porušujúci ľudské práva jeho obyvateľstva, alebo či to urobí krajina, ktorá nespochybniteľne patrí medzi štáty, o ktorých aj samotný Perle musí uznať, že vyznávajú západné hodnoty.
Keby veci zašli tak ďaleko, že by USA chceli obísť nesúhlas dvoch dôležitých krajín Západu, tak by zasadili ťažký úder prestíži a postaveniu OSN. A prinútili by všetky štáty, ktoré uznávajú hodnoty Západu, aby sa rozhodli, ktorý Západ je pre ne západnejší. Či ten, ktorý reprezentujú Spojené štáty a s nimi spojená koalícia ochotných, alebo Francúzsko a Nemecko a s nimi spojená koalícia neochotných.
Veľmi zlou, ale aj veľmi reálnou možnosťou je, že k zrážke týchto koalícií dôjde aj v Európskej únii.
Únia: konflikt lojality
Mnohí politológovia i politici nástojčivo pripomínajú, že Spojené štáty majú rozhodujúci význam pre spoločenstvo Západu: „Keď niekto útočí na Ameriku, útočí na nás všetkých.“ Keďže všetci uznávajú, že v prípade Iraku ide o darebácky štát, ktorý vystrelil rakety na piatich susedov a dve krajiny sa pokúsil okupovať, že ide o štát, ktorý terorizuje vlastné obyvateľstvo a v minulosti už použil zbrane hromadného ničenia, tak Spojené štáty, pre ktoré Irak predstavuje najväčšiu hrozbu, si zaslúžia podporu. „To je prvá zásada, ktorou by sa mali riadiť všetci, ktorí uznávajú hodnoty Západu,“ napísal sociológ Ralf Dahrendorf.
Bolo by príliš nezodpovedné, keby si Nemecko či Francúzsko uľahčovali situáciu tým, že ju budú vykresľovať vo svoj prospech. Ako príklad takého prístupu môže slúžiť vystúpenie kancelára Schrödera na straníckej pôde. Pred členmi SPD sa vyjadril, že svet stojí pred historickou voľbou: o všetkom môže rozhodovať jedna hyperveľmoc alebo sa spory budú riešiť na medzinárodných fórach. Vojna bude normálnym prostriedkom riešenia konfliktov alebo sa budú preferovať mierové riešenia.
Problém je v tom, že ak sa má odzbrojenie Iraku stať skutočnosťou, tak rozhodnutie, či k nemu dôjde použitím sily, alebo dobrovoľne, nezávisí od USA, ale od Saddáma Husajna. Ak by všetci trvali na tom, že riešenie môže byť iba mierové, tak by žiadne neexistovalo. Adam Michnik v polemike s francúzskym intelektuálom Bernardom Guettym, ktorý mu vyčítal proamerické postoje, napísal, že stredná Európa si želá a potrebuje silnú zjednotenú úniu. Ale nie ako protiváhu Ameriky, ale ako súčasť euroatlantického spoločenstva.
Ak dôjde k oslabeniu či rozkladu tohto spoločenstva, tak sa Severoatlantická aliancia, OSN i Európska únia môžu stať obeťou irackej krízy. A to bol príliš veľký úspech Sadáma Husajna.
Profily
Osobitný vyslanec pápeža po návšteve Bagdadu vyhlásil, že sa Saddámovi Husajnovi po piatkovom rokovaní Bezpečnostnej rady OSN „uľavilo“. Po druhej správe zbrojných inšpektorov totiž dostal ešte niekoľko týždňov, aby presvedčil svet, že nedisponuje zbraňami hromadného ničenia a nespolupracuje s teroristickou sieťou.
Americký minister obrany Donald Rumsfeld spočítal, že OSN za dvanásť rokov prijala sedemnásť rezolúcií, v ktorých žiadala, aby sa Irak zbavil zbraní hromadného ničenia. Ani poslednú v poradí, rezolúciu číslo 1441, Irak nerešpektoval tak, ako sa od neho očakávalo. Šéf inšpektorov Hans Blix v prvej správe preto konštatoval, že iracký režim síce nerobí prekážky inšpekcii, ale dostatočne nespolupracuje. Predovšetkým reakcia USA a Veľkej Británie na toto zistenie spôsobila, že za posledné dva týždne sa prístup Bagdadu výrazne zmenil.
Saddám Husajn dovolil prelety účinných prieskumných lietadiel U-2 nad krajinou. Diktátor vydal prezidentský dekrét, ktorým zakázal dovoz dokumentov a zariadení, ktoré by sa dali použiť pri výrobe zbraní hromadného ničenia. Zakázal takisto výrobu komponentov využiteľných na rovnaké účely. „Všetky ministerstvá musia uviesť dekrét do života a prijať opatrenia, aby boli potrestané osoby, ktoré ho nedodržiavajú,“ hovorí sa v dokumente, ktorý podpísal Saddám Husajn.
Inšpektori OSN ocenili, že iracká strana výrazne znížila počet príslušníkov tajných služieb, ktorí sprevádzajú inšpektorov, a poskytla zoznam vedcov, ktorí pracovali na výrobe zbraní hromadného ničenia. Hans Blix však aj v druhej správe upozornil, že ani po 60 dňoch inšpekcií nie je schopný povedať, či Irak vlastní zakázané zbrane. A znovu zdôraznil, že Bagdad doteraz neobjasnil, čo sa stalo s chemickými a biologickými prostriedkami, o ktorých už je roky známe, že ich vyprodukoval.
Kto chce a kto nechce vojnu
Veľká Británia: Viac ako 80 percent Britov je proti vojne bez mandátu OSN. Štyridsať percent je proti vojne aj so súhlasom OSN.
Španielsko: Proti útoku je 93 percent opýtaných. Sedemdesiat percent Španielov si myslí, že Irak nepredstavuje takú hrozbu, aby bolo nevyhnutné viesť vojnu.
Taliansko: Proti vojne je 72 percent Talianov, 19 percent je za. Šesťdesiatdva percent dalo najavo, že sú proti účasti Talianska v bojových operáciách po boku USA.
Francúzsko: Proti vojne je 77 percent Francúzov, za vojenskú intervenciu je 18 percent respondentov.
Nemecko: Osemdesiatštyri percent Nemcov je proti útoku na Irak, 12 percent akciu podporuje.
Rusko: Päťdesiatjeden percent Rusov je proti vojne, 3 percentá vojnu podporujú, ostatní buď nevedia, nemajú názor, alebo nedokážu odpovedať.
Rakúsko: Ozbrojený úder by bol podľa 48 percent opýtaných neopodstatnený. Za zásah sa vyslovilo 22 percent ľudí, ďalších 19 percent uviedlo, že to „závisí od výsledkov inšpekcií OSN“.
Česká republika: Šesťdesiatsedem percent Čechov je proti útoku i s podporou OSN a 24 percent súhlasí s útokom s mandátom OSN.
Maďarsko: Útok odsudzuje 82 percent obyvateľov, 18 percent by vojnu podporilo, z toho dve tretiny len s podporou OSN.
Poľsko: Šesťdesiatdva percent Poliakov si myslí, že by Poľsko nemalo podporovať vojenskú akciu. Dvadsaťdeväť percent je skôr za zapojenie Poľska, 9 percent je rozhodne za.
Slovensko: Päťdesiatsedem percent Slovákov je proti zapojeniu krajiny do akcie. Tridsaťsedem percent súhlasí so zapojením svojich vojakov s mandátom OSN a 3 percentá podporujú účasť armády i bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN.
Glosa
Čo môžu urobiť slovenskí politici
Budúcnosť Slovenska v aliancii a únii komplikujú dve hrozby. Prvú predstavuje možnosť, že sa Spojené štáty rozhodnú pre ozbrojenú akciu proti irackému režimu bez mandátu OSN. Druhú zas eventualita, že prijatie príslušnej rezolúcie OSN prekazí Francúzsko s pomocou a podporou Nemecka. V prvom i druhom prípade by sa totiž poškodilo euroatlantické spojenectvo, bez ktorého je budúcnosť NATO a EÚ veľmi neistá.
Slovenské parlamentné strany, pre ktoré nie je dôležité, či sa prípadná intervencia v Iraku uskutoční s mandátom, alebo bez mandátu OSN, sú mimo hlavného prúdu diania. Väčšinové stanovisko KDH, ktoré spochybňuje, či aj mandát OSN je dostatočný, aby sa ozbrojená intervencia mohla považovať za prostriedok riešenia irackej krízy, sa približuje k stanovisku Vatikánu. Postoj KSS, ktorá vyhlasuje, že žiadna autorita nemôže legitimizovať zásah proti Husajnovi, je podobný stanovisku Kuby a Líbye. Takýto postoj nemôže v ničom ovplyvniť rozhodovanie krajín Západu. Rovnako „vplyvná“ je aj strana pána Mečiara. Zato tri vládne strany SDKÚ, SMK a ANO i jedna opozičná strana Smer isté možnosti vplyvu predsa len majú.
Práve preto, že premiér i vláda v irackej kríze podporili postoje Spojených štátov, môžu im tlmočiť svoj názor, aké je pre Slovensko dôležité, aby medzinárodné spoločenstvo konalo v Iraku s mandátom OSN. Že je to dôležité nielen z hľadiska medzinárodného práva, ale aj pre lojalitu SR k dvom vrcholným organizáciám Západu. K NATO i Európskej únii.
Opozičná strana Smer, ktorá konzultuje svoje stanoviská s veľvyslancami Francúzska a Nemecka, môže pri nich dať najavo, že postoj Francúzska a Nemecka k rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN považuje za strategický a že motívy pri konečnom rozhodovaní by nemali byť iba politické.
Ak si Slovensko bude musieť vybrať medzi dvoma časťami bývalého Západu, nebude to šťastná voľba.
Autor: pripravil Marián Leško
