Kedy naposledy zažila Európa takéto masové protesty?
„Konali sa napríklad v čase vojny vo Vietname a počas debaty o inštalovaní rakiet stredného doletu v Európe. Západná Európa ich zažila viac, v strednej a východnej Európe komunistický režim nič podobné neumožňoval. Zatiaľ čo západná Európa protestovala proti americkým Pershingom – odpovedi NATO na ruské rakety SS 20 inštalované u nás, napríklad aj neďaleko Bratislavy – u nás bolo absolútne ticho.“
Vysvetľuje to aj rádovo nižšiu účasť na pochodoch v strednej a východnej Európe?
„Áno. Pre nás je to nový fenomén. Okrem toho motívy protestujúcich sú mnohoraké a mnohé pre Stredoeurópanov cudzie, ako napríklad militantné ľavicové myslenie. V Poľsku alebo v pobaltských krajinách je zasa intenzívny pocit potreby spojenia sa s Amerikou a NATO ako jedinými zárukami bezpečnosti oveľa silnejší ako v západnej Európe.“
Ako by sa dali rozčleniť motívy protestujúcich?
„Je ich mnoho a niekedy absolútne vzájomne nesúvisia. Britský The Economist rozobral štruktúru britských odporcov vojny v Iraku a identifikuje asi deväť rôznych zdrojov hnutia, ktoré sú často vo vzájomnom konflikte. Jedným je napríklad čistý pacifizmus – každá vojna je zlá. K tomuto sa hlásia napríklad rôzne cirkevné hnutia, ale aj akademické kruhy, čiastočne zelení. Potom sú tzv. multilateralisti, ktorí hovoria, že vojna je v poriadku, ale len ak ju odsúhlasí OSN – to sú najmä labouristi v opozícii voči Blairovi. Ďalšou skupinou sú izolacionisti, ktorí hovoria: Táto vojna nie je náš záujem, čo nás do nej – to sú prevažne konzervatívci. Potom sú tam napríklad antisionisti, ktorí vidia prepojenie medzi záujmami Izraela, USA a vojny v Iraku – to sú napríklad moslimovia. Ďalšími sú ľavičiari – čokoľvek protiamerické je synonymom boja proti kapitalizmu. Ďalší podľahli ilúzii o celosvetovom sprisahaní kapitálu a hlásajú: Krv nie je ropa.“
Masovosť protestov teda spôsobuje, že problém oslovuje veľa rôznorodných skupín odrazu?
„Áno. Zrazu sa na jednom námestí ocitli skupiny, ktoré by normálne mali byť v konflikte. Zrazu majú spoločného nepriateľa. Pripadá mi to dosť absurdné, najmä keď sa zúčastňujú skupiny, ktoré bojujú za ľudské práva. Pritom celé roky ignorovali porušovanie ľudských práv v Iraku. Husajn je zodpovedný za milión mŕtvych, ďalší milión utečencov. Kašľali na ľudské práva, keď vražili Kurdov a šiítov. A keď sa niekto snaží tento režim zosadiť, zrazu protestujú.“
Aký vplyvy môžu mať demonštrácie na politické reprezentácie?
„Ak sú prejavy verejnej mienky príliš hlučné a emotívne, tak môžu ovplyvniť rozhodnutia politikov. Niektoré rozhodnutia budú vyžadovať viac odvahy – postaviť sa zoči-voči verejnej mienke. Budú tiež politici, ktorí nasadnú na vlnu verejnej mienky a budú ju zneužívať vo svoj prospech.“
