jme, že sem patrí aj skutočnosť, že v SME sa k aktuálnym problémom vyjadruje hudobný skladateľ). Nebol by to problém, keby to boli nejaké múdre a užitočné kontribúcie do duchovných dejín Slovenska.

Predpokladal som, že do slnečnej Austrálie ma prenasledovať nebudú, ale len čo som tu otvoril Noviny, vydávané pre krajanov, nestačil som sa čudovať rozhovoru so slovenským filmovým režisérom, čerstvým laureátom-pribináčikom.

„Včera som za prácu v umeleckej tvorbe dostal Pribinovu cenu – najvyššie slovenské štátne vyznamenanie. Nie je dôležité, akú cenu dostanete, ale kto vám ju dá. Od Kňažka by som tú cenu neprijal. Vážim si ho ako herca, ale nevážim si ho ako politika.“ Nuž veru, niet nad to, prijať cenu od člena ústredného výboru komunistickej strany. „Vážne som uvažoval, že si dom v Bratislave ponechám, pretože Česká republika teraz vstupuje do NATO.“ NATO bude zrejme v Česku konfiškovať domy filmových režisérov. Ako jediný komentár mi prichodí na um citát z klasickej nahrávky: „…treba sa vážne povážiť na šecko socializmuš, robotníckeho triedu a pevne verí a pevne sa vytýkať s týchto orgánom!“

Iní slovenskí umelci zaprotestovali anonymným vyhlásením proti bulvárnym praktikám a ešte iní proti znižovaniu honorárov, pretože ak nedostanú dosť peniažkov, nevedia zaručiť umeleckú kvalitu. Väčšina z nich by zmieňovanú kvalitu nespoznala, ani keby im padla na hlavu. V krajinách, v ktorých som sa posledných desať rokov zdržiaval, sa herci a režiséri poväčšine živia čašníctvom alebo inými ušľachtilými činnosťami a nepovažujú sa za tretie vtelenie boha Višnu s povinnosťou trúsiť múdrosti na polovičný úväzok za peniaze daňových poplatníkov. Na Slovensku si to väčšina hercov myslí a mýlia sa rovnako dôkladne, ako keď si skoro všetci vzali do hlavy, že vedia spievať. Rovnako sa to nedá počúvať.

Ďalšie stádočko sa rozhodlo protestovať proti vojne v Iraku a násiliu páchanému imperialistami z hnusnej Ameriky. Obdivujem ich informovanosť a analytické schopnosti. Ja by som sa nevedel tak jednoznačne rozhodnúť v oblasti, kde každú chvíľu niekto klame. Okrem toho, ešte som akosi nepočul, aký je ich presný recept na „mierové odzbrojenie Iraku“. Chystajú sa spolu s OSN, ktoré má ako dozorcu nad ľudskými právami plukovníka Kaddáfiho, zasypať Saddáma na smrť piatimi tonami rezolúcií alebo ho chcú urehotať na smrť vyslaním ďalších tristo inšpektorov, ktorých bude celý Irak korporatívne vodiť po krajine…, ale za nos?

Úchvatne pôsobí na zozname signatárov proti násiliu už minule spomínaný hudobník, ktorý asi zabudol, že v zúfalej snahe dostať sa do imperialistickej Ameriky neváhal použiť podrazy, falšované listy a podplácanie komunistických úradníkov a ako bežnú metódu komunikácie so svojimi partnerkami používa úplne mierové a nenásilné facky.

Navrhujem všetkým umelcom stíchnuť a robiť si svoju robotu. Herci nech pekne obsluhujú v reštauráciách, výtvarníci nech navrhujú škatule na džús, hudobníci nech hrajú na svadbách, režiséri režírujú voľbu miss a spisovatelia píšu reklamy, aby mali peniaze na robenie ozajsného umený, kedy len chcú a nie za štátne. A keď už nevyhnutne potrebujú trúsiť múdrosti, nech si najprv zistia, akú cenu vlastne dostali a od koho.

Autor: Toronto