Tentoraz to diktátorovi vyšlo. Obaja Juhokórejčania súhlasili, že budú spoločne nakrúcať filmy pre miestny režim. Za dva roky dokončili sedem filmov, za ktoré bola Severná Kórea aj ocenená. Čoi vyhlásili na moskovskom festivale za najlepšiu herečku a Šin prevzal v Karlových Varoch cenu najlepšieho režiséra. Dvojica sa mohla zosobášiť, dostala vilu so služobníctvom i vlastné filmové štúdio. Mala privilégium cestovať do Sovietskeho zväzu, dokonca aj do Juhoslávie.

V roku 1986 boli Čoi a Šin vyslaní do Viedne, aby pre filmy z Pchjongjangu našli západného distribútora. Narazili tam na japonského reportéra, ktorý im pomohol nájsť útočisko na americkom veľvyslanectve.

Čoskoro sa ocitli v Baltimore, kde ich vyhľadali novinári. Ich príbeh sa dostal na stránky New York Times i Washington Post, ale upriamiť pozornosť americkej verejnosti na diktatúru v Severnej Kórei sa im nepodarilo tak, ako si predstavovali. Nasledujúce tri roky strávili vo Virgínii pod ochranou CIA, potom sa však Šin rozhodol vrátiť ku filmu. Presťahovali sa do Los Angeles a pod psedonymom Simon Sheen vytvoril už takmer sedemdesiatročný filmár pre režiséra Jona Turtetauba koncept troch Ninja korytnačiek. Po nich už mohol spokojne odpočívať. Neurobil to. Napriek vysokému veku sa manželia na prelome tisícročí rozhodli vrátiť do Južnej Kórey, kde si založili produkčnú firmu.