Krátko po tretej sa dalo lietadlo opäť do pohybu. Dosiahlo rýchlosť 215 km/h a posádka začala opäť dúfať. Rýchlosť však opäť nečakane klesla na 195 km/h, kapitán Thain sa úchytkom pozrel von oknom. Už videl plot na konci dráhy. Zo všetkých síl stlačil plyn, aby dostal stroj do vzduchu. No lietadlo už kosilo stromy a vzápätí vrazilo do obytného domu.
Tí, čo čakali na letisku v Manchesteri, sa nevedeli spamätať zo šoku. Za sebou prichádzajúce správy už len upresňovali nešťastie: 23 mŕtvych z anglickej výpravy, medzi nimi osem hráčov, osem novinárov, sedem funkcionárov. Frank Taylor mal šťastie v nešťastí, v nemocnici strávil so zlomeninami 21 týždňov.
Tragédia poznamenala na dlhý čas celý klub, najmä však trénera Matta Busbyho a talentovaného Bobbyho Charltona. Budúci futbalový elegán mal vtedy len dvadsať rokov: „Pozeral som sa cez okienko, aby som videl, ako sa bude koleso podvozku dvíhať zo zeme. Som si istý, že sa nezdvihlo viac ako päť centimetrov. Pri pohľade na drevený plot pred nami mi bolo všetko jasné. Pamätám si len na hrozný šok. Viac nič. Žiadny zvuk, žiadna pamäť. O desať minút som sa prebral asi sto yardov od trosiek lietadla – bol som stále pripútaný k svojmu sedadlu. Kým som sa snažil pozbierať vedomie, hmlisto som vnímal, ako k vraku prichádzajú hasiči a ľudia z blízkeho okolia. Pri nose lietadla šľahali plamene a po schodíkoch schádzal Harry Gregg. Myslel som si, že je to dobré znamenie, že po ňom prídu aj ostatní.“
