Ivana Chýlková má s Janom Krausom štyriapolročného syna Jáchyma. Počas nakrúcania ich spoločného filmu Musím tě svést sa o neho starala pestúnka. Jáchym vraj ich neprítomnosť znášal celkom dobre.
Krausovi. To, že bývalý manžel Ivany Chýlkovej Karel Roden žije momentálne s Janou Krausovou, ktorá je zase bývalou manželkou Jana Krausa, je nielen verejne známe, ale aj celkom zábavné. Na otázku, ako sa to stalo, má pre médiá Ivana Chýlková jedinú odpoveď: bola to náhoda. Opakujete každému médiu vždy to isté?
„Priznávam, že i keď odpovedám často na rovnaké otázky, zatiaľ som sa nenaučila na ne odpovedať rovnako. Napokon, vychádza toľko časopisov, každý číta niečo iné. V tomto prípade si myslím, že moje odpovede sú dôležité pre propagáciu filmu. Neobťažuje ma to.“
Kedysi ste od médií skôr bočili. Teraz sa vám páči s nimi spolupracovať?
„Zdá sa mi, že do istého času nebolo potrebné vyvíjať taký mediálny tlak ako teraz. Upozorňujem na to, čo chcem, aby vyniklo medzi kadejakými hlúposťami, ktoré sa dnes tlačia. V tejto súvislosti som tu. Inak sa médiám ďalej dôsledne vyhýbam.“
Napriek tomu zaznamenali výraznejší úspech práve vaše prvé úlohy. Napríklad vo filme Čas sluhů, ktorý mapoval zvrátené vzťahy počas totality, ste zaujali úlohou ženy – manipulátorky. Ako ste ju vnímali?
„Ak mám hovoriť o tom, či som sa s postavou, ktorú som hrala, stotožnila, myslím si, že s ňou nemám nič spoločného.“
Odvtedy ubehlo takmer desať rokov. Čo pre vás znamenalo toto medziobdobie?
„Zdá sa mi, že o tom nemá cenu hovoriť.“
Hrali ste niekedy postavu, s ktorou by ste sa mohli stotožniť?
„Nie. Diváci ma tak možno vnímajú, možno odchádzajú z filmu plní dojmov. Ale keď hrám napríklad doktorku, určite doma neoperujem svojho manžela. Po filmovaní sa všetko skončí a začína sa normálny život. To je, ako keď sa hráte na piesočku a mamička vás odtiaľ zavolá na obed. Je to pre mňa hra, možno si takto predlžujem detstvo. Jednoducho – hrám sa.“
A vnímate rozdiel medzi hrou v divadle a vo filme?
„Keď som v divadle, sústredím sa, povedzme, na dve hodiny na hranie na javisku. No keď svoju úlohu zahrám, potom sa k nej už nevraciam. Je pravda, že ak sa vám v divadle niečo nepodarí, riskujete, že po vás začnú hádzať paradajky. Pri filme sa ich báť nemusíte, netrafia priamo vás.“
Pracujete dosť často so ženami – režisérkami. Aký je váš pracovný vzťah?
„V zásade mi je jedno, či pracujem s mužom alebo ženou. Dôležité je, či si s človekom rozumiem. Možno existuje nejaký rozdiel v prístupe, ale ja ho nevidím.“
Ako sa vám hrajú hysterické scény?
„Z filmového hrania si veľa nepamätám. V tejto chvíli si ani nespomínam, že by som bola hrala nejakú hysterickú scénu.“
Čo si myslíte o podobnosti hereckých typov? Niektorí diváci si vás pletú napríklad s dcérou Věry Chytilovej.
„To mi lichotí. Myslím si však, že skôr ako o herecké typy ide o ľudské typy. Stále hovorievam, že tak, ako existujú rôzne psie rasy, existujú aj tie ľudské.“
Vo vašom živote sa odohrala zvláštna vec – výmena partnerov. Je to zmena. Myslíte si, že ju možno považovať za manipuláciu?
„Neviem, čo všetko o tom médiá zverejnili a ako to vyfabulovali. Stalo sa to pred deviatimi rokmi, to je už dosť dávno. Určite viem, že som nikdy v živote nikoho nezmanipulovala. To by sme sa museli poznať, ale nepoznali sme sa. S Janom Krausom som sa zoznámila náhodou, bol to pre mňa úplne neznámy človek. Môj bývalý partner Karel Roden sa s jeho bývalou manželkou zoznámil tiež úplne nezávisle a až po roku a pol. Tiež sa predtým nepoznali.“
Váš najnovší film Musím tě svést má podtitul „bezcitná hra na city“. Nepripomínalo vám to v niečom vašu situáciu zo života?
„To vôbec nie. Ale ľudia to môžu vnímať všelijako. Realitu a časové súvislosti z môjho života poznám len ja.“
Nemáte neporiadok v menách?
„No, občas by sa to mohlo popliesť v menách Jany Krausovej a Jana Krausa, inak je to v poriadku.“
Aký je podľa vás priestor medzi otrokmi a vládcami vzťahov?
„To keby som vedela, tak vydám knihu a bude to bestseller. Viem len, že to nikdy nie je čierno-biele. Čierno-belšia môže byť iba realita filmu.“
Čo to podľa vás môže robiť s divákmi?
„Buď plačú, alebo sa smejú.“
A vy sa rada smejete?
„Rada.“
Tak to skúsme: jedna webová stránka pod heslom Ivana Chýlková ukrýva pornoobrázky.
„(Smiech). Čo ja sa nedozviem tu v Bratislave! Počkajte, hovorte ďalej!“
Asi sa niekto vo virtualite trochu priživoval. Čo si vzhľadom k svojmu menu myslíte o úchylkách?
„Meno som získala po svojom druhom otcovi a vzhľadom na to by som na ňom nebazírovala. Netušila som, že by mi mohlo priniesť aj takúto popularitu. Mimochodom, pôvodným menom sa volám Jánská, takže Janíčka mám už v ňom. Aj preto viem, že meno človek nezískal náhodou. No a s úchylkou nech si každý robí to, čo potrebuje.“
A čo vám hovorí sviatok zamilovaných?
„Páči sa mi. Zamilovanie je najkrajšia vec v živote.“
Akým divákom sa chcete páčiť?
„Takým, ktorým sa páči film. Som rada, ak je divákov čo najviac. Nie som však autor filmu, iba interpret. Keď uvažujem o ponukách, podriaďujem sa intuícii. Ak nejakú odmietnem, väčšinou je to z časových dôvodov. Ide samozrejme o kvalitu, ale vyberám si v rámci ponuky len to, čo sa mi páči.“
Váš najnovší film hovorí aj niečo o tom, čo to znamená, keď je žena úspešnejšia ako muž. Ako je to podľa vás?
„V tomto filme to znamená peklo. Inak je to individuálne. Záleží od obsadenia v tom-ktorom vzťahu. Niekedy to môže byť v poriadku, inokedy na prekážku.“
Máte pocit, že ste v niektorom zo svojich vzťahov boli dominantnejšia?
„Nezniesla by som byť veľmi dominantná a nezniesla by som nebyť dominantná.“
Pri rozlúčke s Václavom Havlom ste po boku Jana Krausa dominantne pôsobili.
„To robili asi tie podpätky.“
Čo si myslíte vstupe Česka do Európskej únie?
„Už sme tam mali dávno byť.“
Myslíte si, že sa dejú na svete zázraky?
„Často v ne verím.“
Čo by ste urobili, keby ste sa mohli vrátiť v čase na začiatok tohto rozhovoru?
„No, išli by sme do toho znova.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC, ČTK a archív
