reagujú skôr ľahostajne, tí najmladší sympatizujú, alebo tíško závidia. Veď provokovať a poburovať „skostnatelú“ verejnosť ich zabáva. Pokúšajú sa tým dokazovať, že oni sú „iní“, nezávislejší, nekonvenčnejší. V istom veku a u istých osobností v tom bude aj trochu exhibicionizmu, najmä keď sú prejavy skutočne preexponované a zachádzajú až na hranicu intímneho styku. Otvorenou otázkou vždy zostáva, kde je hranica dobrého vkusu a miery pri prejavovaní náklonnosti k druhému (alebo aj tomu istému) pohlaviu. Zaľúbená dvojica môže celkom prirodzene túžiť ukázať svetu, že patrí k sebe. Držanie sa za ruky či okolo pása, nežný bozk či pohladenie, vrúcny pohľad očí, to všetko sú milé a podľa mňa aj akceptovateľné prejavy náklonnosti. Na veku nezáleží.
Staršia generácia sa zvykla na prechádzkach skôr držať pod pazuchy, to sa považovalo za spoločensky prijateľné, chodenie držiac sa za ruky im pripadalo príliš „mládežnícke“. Navyše, novoprichádzajúce generácie boli presvedčené, že láska patrí len im a na milostné prejavy sú staršie generácie „pristaré“. Akoby láska a sexualita patrila len mladým. „Starší“ si tento názor akoby osvojili. So zmenou čias a možno až prílišným upieraním sa na sexualitu (pozrime sa len na extrémnu ponuku všetkého, čo so sexom súvisí) sa zintenzívnili aj prejavy náklonnosti na verejnosti. Niekedy to pôsobí, akoby si dvojice urobili preteky z toho, kto preukáže svoju lásku dôraznejšie intímnym správaním na verejnosti. Nie, nemám nič proti ľúbostným pohľadom, pohladeniu, nežnému bozku. Sexualita je však vecou intímnou, a tam by malo byť jej ťažisko. Vášnivé bozky v potemnenom parku pôsobia oveľa intímnejšie než v preplnenom autobuse či v električke, najmä ak sa nad dvojicou „hompáľa“ na tyči babička s nákupnou taškou či deduško s paličkou.
Nuž, nielen na valentínsky sviatok prejavujme nežnosť svojim blízkym. Robme tak v súkromí a ak cítime potrebu, tak aj na verejnosti, veď s citom pre mieru nič nepokazíme.
Autor: PhDr. Mária Chaloupková
